Môjho prvého revízora som stretla keď som mala trinásť rokov. O dušu som bežala na zastávku, aby som stihla trolejbus, ktorý bol pripravený odísť. Len tak-tak som využila posledné sily svalov pracujúcich na kyslíkový dlh a skočila do zatvárajúcich sa dverí. S lístkom v ruke som sa nestihla otočiť k najbližšiemu zablokovanému označovaču keď mi hlas asi dvojmetrového pána oznámil, že mám smolu. A to som ani nemala šancu predísť jej...
Zatiaľ posledný revízor mi nevadil. Dokonca som sa tešila na jeho príchod a čakala ho dlhé tri mesiace. Odkedy mám električenku, cestujem si jedna radosť. A keďže mám o starosť menej so sebou, všímam si osudy čiernych pasažierov.
Tak ako ja, tak sa asi každý už ocitol v podobných situáciách. Platili sa pokuty, pokúšalo sa podplácať, prehovárať či vzdialiť sa z dosahu. Sme plní všemožných argumentov a sľubov, no pravdou je, že ak nemáme lístok, je to len a len naša chyba. Čo však ak ten lístok predsa len máme?
Kto to kedy videl, mať minútami obmedzené lístky? A aj keď si ich kúpime, často ani to nestačí. Áno, oznamy na cestovných poriadkoch informujú o trvaní jazdy, avšak rátajú s meškaniami, ktoré nie sú zavinené cestujúcim? Keď si teda ráno kúpime na tridsať minútovú jazdu regulárny cestovný lístok, aj tak v prípade kontroly odídeme s dlhým nosom. Tak ako nedávno odišla moja známa, ktorá prešvihla limit o minútu a jednu, dve, tri, desať minút čakania v zápchach. Bola to však jej vina?
Sme Slováci, žijeme na Slovensku a mali by sme poznať naše zákony, povinnosti a práva. Keď už si lístok nekúpime, spoliehame sa na oznamy o dĺžke cesty či šťastné náhody, tak nám treba. Čo však zmôže turista, ktorý je na Slovensku prvýkrát? Toto leto som počas mojich nechcených pozorovaní zistila, že ich revízori majú obzvlášť radi. Rýchly stroj na prachy... Pred očami mám francúzske dievča, ktoré nastúpilo na nemenovanú linku smerom z bratislavského letiska. V jednej ruke kufrisko, v druhej čerstvo označený desaťminútový lístok. Po niekoľkých zastávkach sa vozidlom nesie známy ohlas. Francúzska ukáže lístok a pán s veľkým R dáva na známosť : „Váš cestovný lístok je neplatný.“ Chvíľu trvalo, kým našli spoločnú reč a dievča sa dozvedelo, že hoci si kúpila plnohodnotný cestovný lístok, označila ho a zachovala sa podľa pravidiel, musí platiť pokutu vyše tridsať eúr. Ale Dopravný podnik je šľachetný, v prípade, že nemá pri sebe toľko peňazí, stačí sa zastaviť na ambasáde, tá to za ňu zaplatí. Po návrate domov od nej budú pokutu vymáhať francúzske úrady. Krokodílie slzy tiekli potokom až zmizli v diaľke najbližšej zastávky, kam si turistku odviedli. Pekné privítanie. Meno našej krajiny určite získa na lesku, veď kto by sa sem nevrátil?
Turisti sú cestujúci ako každý iný. Samozrejme, tiež sú povinní dodržiavať pravidlá. No aké pravidlá? Kde sa o nich môžu dozvedieť? V miniatúrnom anglickom texte na zadnej strane lístka? Na oznamoch vyvesených v minime autobusov? Alebo od pani v novinovom stánku, ktorá im po anglicky, francúzsky, nemecky alebo španielsky presne povie, ako to s našimi lístkami funguje? Sme v Európskej únii, už nie je všetko iba o angličtine. A tak, ak chcú stopercentné dodržiavanie pravidiel, mali by o nich stopercentne informovať. Nie kaziť naše meno...
Zdajú sa niekomu moje postrehy nepresné? Možno áno, možno nie. V každom prípade položím základnú otázku. Aký majú tieto kontroly význam? Predpokladám, že cieľom prevádzkovateľa je, aby si každý človek zaplatil za ponúknutú službu . Osobne mi však systém nášho cestovného poriadku pripomína ďalšiu z cestičiek ako z ľudí dostať nejaké peniaze. V prípade, že by sa jednalo naozaj o snahu naučiť každého cestujúceho platiť za jeho cestu, bolo by o dosť jednoduchšie prejsť na takmer v celej Európe úspešný systém. A to povinnosť zakúpiť si lístok priamo u vodiča. Predišlo by sa nielen čiernym pasažierom, ale aj nedorozumeniam s turistami. Tento systém je zavedený v Londýne, Bruseli, Paríži... Nik si naň nesťažuje. Vlk je sýty aj ovca celá. Avšak ak je vlk nenásytný, z oviec nezostanú ani kosti...
Mimochodom, kedy máme čakať ďalšie zdraženie cestovného?
