Či sa nám to páči alebo nie, život je neustály kolobeh. Človek sa narodí, dospeje, žije svoj život až kým zostarne a zomrie. Jar, leto, jeseň, zima. Jar, leto, jeseň... Každý to vie, no touto skutočnosťou sa zaoberáme až vtedy, keď naberá na aktuálnosti. Ani ja som nebola výnimkou.
Nešťastnou náhodou som stálym návštevníkom ružinovskej nemocnice. Každý deň sa dívam do tvárí starých ľudí. Starých a chorých, odkázaných na neustálu opateru cudzích osôb. Tí šťastnejší vnímajú, dokonca sa nájdu i takí, ktorí sú plní energie a elánu majú na rozdávanie. No väčšina je presným opakom. Jeseň ich životov dostáva tmavé farby.
Hovorí sa, že jedinou spravodlivosťou je, že všetci raz zomrieme. Ale ani smrť neklope na rovnaké dvere. Vidieť všetku tú bezvládnosť, tých, ktorí chcú no nemôžu sa hýbať núti ma zamyslieť sa až si uvedomujem, že výsada dôstojne umrieť je jednou z posledných vzácností, ktorú by sme mali požadovať. Žiť a prežívať nie je to isté. Smutné je, že i v tejto chvíli ležia na lôžkach mnohé staré mamy a starý otcovia, opustení čakajúc na prvé zimné vločky.
Dnes keď cestujem a semafor sa predo mnou začervená, čmuhy sa zlejú do obrazu a vidím starý známy nápis viem, že chcem žiť tak, aby jeseň môjho života bola plná farebných listov spomienok. Spomienok, ktoré nás budú hriať v aj tej najväčšej zime.
