"Povedala, svetlá sa rodia v tme..."
Bola tam,
s očami ako zrkadlo,
šepkala tajomstvá,
ktoré prechádzali vločkami,
a kráčala ulicami
zasneženého sveta,
prenasledovala škripot
stôp,
čo sa v snehu strácali.
Kroky na chodníku
zneli ako správy
z iného sveta,
a ona vedela,
že niečo prichádza,
skrytým dychom snehu.
Akoby celá noc bola
času naveky verná,
v zabudnutej bielej žiare.
Ale teraz, teraz som tu,
a vidím spomienky unášané
vetrom, čo nikomu nepatrili.
Celé to kúzlo, krehké
ako námraza na skle,
je ako láska a strach
na opačných stranách
mesta, a ja to vidím,
vidím, že je to na konci.
Bol tam on,
so svetlom na dlani,
a za ním stál dav,
čo šepkal
mená padlých hviezd
znova a znova.
Je to tak zvláštne,
keď hviezdy zamrznú
vo vzduchu,
ale vedú ťa ďalej
na tvojej ceste.
Čakáš na niečo?
Si tu… ale prečo?
Skrývaš sa za niečo…
Viem, že si iná.
Vieš to?
A tma zrodila svetlo
a osvietila mesto.
©︎ Marek Tocimák
