Prehliadka či skúmanie,
evolúcia je cieľ,
do výšok tajne lietame.
Neznáme svetlá,
stratené v poli,
oči zamerané,
vraj len balóny to
boli.
Bolesť z odlúčenia
pretváraš
na stav pochopenia.
Tvoje oči, tvoja tvár,
dobrodruh
s poznaním Kozmu,
chudý Bob,
čo nosí Vesmír
v mozgu.
Nevedia, kým si,
nechápu ani seba,
signály letia, nesú svoj
kód z tmy a tieňa.
Nie sú v tebe,
ale v priestore,
kde čas a svetlo splýva.
Do očí ti nevidia,
strácajú sa v tieni,
ty už dávno sedíš,
so sedadlom
spájaš sa s tými,
čo žijú medzi hviezdami.
Každá diaľka,
bodom v čase,
dávaš im šancu
znova a zase.
Cesta skúmania
vracia sa vždy
k pozorovateľovi.
Záblesk v tme
ostal v mysliach,
otisk po cestovateľovi.
Každé dieťa má slobodu rastu,
nemení sa to,
ani keď objavíš novú rasu.
Izolácia v priestore a čase,
kontrasty presahujú hranice,
vracajú sa znova a zase
©︎ Marek Tocimák
