Zašlo to ďalej, ako malo,
ohnutý chrbát, to je málo.
Generácie kŕmené chlebom a hrami,
kto to teda zmeniť má, ak nie my sami?
Masky a slová na javisku sveta,
scenáre z astrálu, čítajú ledva.
Nohy sú ťažké, podlaha praská,
žijú zo strachu, kde je láska?
Divadelné predstavenia, prázdne,
ako aj ich vnútro,
nikto o nich nemá záujem,
nikomu to nie je ľúto.
Obloha sa mení, svetlo sa prediera,
načasovanie je správne, pravda vyviera;
na povrch a všetky svetové strany,
zmena smeru, my nie sme sami.
Katedrála skla praská, cítiť chlad,
práca je vždy vnútorná, len neprestať.
Noc sa na deň mení, všetko žiari,
expanzia je kľúč, Zem sa nezastaví.
Explózia hore, padajúce trosky,
obloha je rozžiarená, vidieť nové mosty.
Chlieb a hry sú nové pamiatky,
spolupráca je kľúč, čas na nové začiatky.
©︎ Marek Tocimák
