Súdny Deň

S naliehavým hlasom v mojej hlave,
otváram oči opäť v stratenom dave.
Každé slovo, každá myšlienka ako nite,
ponorení hlbšie v bahne, tak sa hýbte.

Kým je čas, kým je priestor,
vedieť o sebe viac
a nájsť si vlastné miesto.

Medzipriestor vyplnený bezduší,
všade kam sa pozrieš,
kladivo rozhodnutia visí vo vzduchu,
zobuď sa, inak zomrieš.

Míňam zmysel strácať slová,
hádať sa o pravého boha, lebo som to Ja,
kto svieti na všetky strany,
zábleskom v tme, oslepuje davy.

Kým slnko je nad horizontom,
kým obloha má znamenia,
kto sa nedíva hore,
nevie, že je anténa.

Prekročili sme hranice,
cesta má mnoho podôb,
na konci ňou prejde každý,
zlatou či striebornou.

©︎ Marek Tocimák