Nebesá Sa Nemodlia

Nebesá sa nemodlia, nebyť Teba,
nič sa nemení, nič nie je,
ale aj tak prosíš a kľakáš,
nebuď žobrák.

Farebné sklá z katedrál
padajú k zemi,
neveríš na modlitby
zaseknuté medzi Tebou a niekým.

Nič nemusí preraziť oblohu
k dotyku nekonečna,
nerobia to ani vtáci
a sú voľní.

Môžeš to dokázať sebe,
pre vlastnú, vrodenú
slobodu?

Si Synom,
ktorý nevypĺňa medzeru pravdou.
Ty ňou si.

Katedrály skiel
padli na zem
po údere srdca,
čo zvoláva Synov,
nech nahliadnu do
črepín poznania.

Ja Som
ma povolal
a tak pozerám
do seba.

©︎ Marek Tocimák