Nepadám do lásky,
som jej odrazom,
odolný voči cudzím pohľadom,
studený v hĺbke pod ľadom.
Na mojej tvári jazvy, je to dream,
panické ataky v slepej uličke,
na konci mesta, v hoteli spím.
Mesačné svetlo sa prediera,
mením polohu, nepomáha.
Zobudím sa?
Úteky do kúta,
boj vedený zvnútra,
výpadky elektriny.
Vracia sa sila,
dúfam.
Prechádzajú zo sféry do sféry,
keby to oči iných videli,
ako menia podobu —
nočné mory, kto v nich verí?
Omietka padá, udrela hodina,
uviaznutý v ich svete,
napadnuté svety —
je to naša vina?
Oči zapadajú
ako slnko za horizont,
03:00 prichádza zlom,
prišiel čas dostať sa von.
Elektrický výboj, vypol Zem,
každý sníva, prichádza zo
vzdialených miest.
Vnútorné boje,
materializované súboje.
Medzi nami žiaden rozdiel,
každý má na tom svoj podiel.
Kto ostáva živý
a kto zomrel?
Vo vlastnom boji, okúpaný
vo vnútornom svetle
rozpoznaný, je každý
na vlastnej ceste.
Skrývame vlastné tváre,
aj keď to bolí.
Kto uteká
a kto loví?
Toto nemal nikto v pláne,
že sa ukážu
ako nočné mory.
Jedného dňa sa vrátiš,
prácou na sebe,
si pobyt medzi nimi
skrátiš.
©︎ Marek Tocimák
