Ako ti povedať,
že nie sme sami
v tomto chaose,
v tejto hre?
Ako ti povedať,
že čas plynie rýchlejšie,
aj keď mraky
na oblohe stoja?
Ako keď pri všetkej
prázdnote,
viditeľný svet
voláme hmotou.
Ako ti povedať,
čo sa deje,
keď sa oči zatvoria
a všetky farby
do jedného bodu
sa premenia?
Otoč sa, je to tak čisté,
a my môžeme ísť, nie je to pasť,
aj keď to znie bláznivo,
vynárajú sa sny,
ako keď si mal –násť.
Ako ti povedať,
že moja myseľ lieta v kruhu,
keď sa držím vízie a sľubu?
Možno ostať v nevedomí
je cesta, ale ukázať,
že kráľ v tebe sa rozhodol
nezomrieť,
je voľba.
Keď máš šestnásť,
tvoje sny
sú zlomové,
môžu ohnúť časopriestor
a priniesť niečo nové.
Ako ti povedať, že tvoje slová
padajú ako mestá v plameňoch
a z tiel snov stúpa prach
od Sochy slobody po Bagdad?
Akoby sme ostali na druhej strane,
ako keď vypustíš prianie,
v tom zmätku a dyme,
aj keď sa zdá, že spíme,
ale my sme bdelí
a cez deravé strechy
pozeráme na hviezdy.
©︎ Marek Tocimák
