Keď sa vojna roztrhla na nebi,
zvuk trúb znel svetlom a temnotou.
Bol tam tichý šum,
šepot skrytý ušiam.
Uprostred sme stáli my
a volili, ktorý tón je náš.
Prasklina v priestore
otvorila dvere synom,
a dcéry hľadeli na magické myslenie sirôt.
Tam vonku, v tme,
zazvonil zvon medzi hviezdami
a oni to počuli.
Z neba prichádzali správy,
že niekto chce oslepiť davy.
Žiarivé oči niesli tvár Boha,
vraj,
a zamiešali sa do podoby ľudstva.
Snívajúci synovia ohňa,
zostupujúci z temnoty
spálené krídla pri vstupe,
no zvuk ostal.
Generácie tvorené nimi,
vraj vytvorení z prachu a hliny,
kráčajú po Zemi.
Šepkali prachu
a on im odpovedal.
To je tá symfónia šumu
z hraníc času.
Spia pod kožou ľudí,
utopení v kráse hmoty.
Pozorne počúvaj
tĺkot srdca ťa prebudí.
Zvonec znova zvoní,
tam medzi hviezdami,
v temnote a prasklinami.
Tam vonku v tme, tam to vrie.
Hviezdami v temnote ten tón znie.
Niečo je iné… prepísali históriu,
kde tvoria kolónie.
Časti ich krídel padajú k Zemi, ako pierka.
Pozorujú. Rozdeľujú.
Zanechali stopy, aby sme ich našli.
Aby sme si spomenuli.
Niečo sa hýbe pod prachom hviezd,
ticho sa prebúdza, mení tvar.
Zvon znova znie…
oni to počujú.
A prídu znova.
©︎ Marek Tocimák
