Si syn, ktorého nikto nechcel, ako zrkadlo, ktorého tvár bojíš sa vidieť. Nemôžeš týmto scénam uniknúť, to nech ti je jasné, že si to sám tvoríš a preto píšeš básne.
Lyricky odliv. Zmočená duša padá ako piesok z hodín. Svoju minulosť privolávaš a sám k nej chodíš. Modlíš sa k nej a voláš písmo: "záchrana." Keď už aj čln má v strede dieru, oči zatváraš a v duchu sám seba objímaš.
Si ako duch v drôtoch. Zapojený, no strácaš sa.
Ako ochrana, ktorá prišla na volanie pre syna, ktorý vybral si cestu, aby pochopil, že má na seba dať záchrannú vestu. A možno v tme, na dne, keď konečne uvidíš seba, nájdeš scenár a vybrať si môžeš podľa seba.
Zmizol si skôr, ako si sa objavil, ale to vôbec nevadí, pretože každý návrat za niečo stojí.
Tak to nechaj a vyber sa domov, svetlo v izbe stále svieti.
Pozorujem to všetko z diaľky. Prikrádam sa k novým začiatkom ako dobrodruh, vydaný napospas nových osudov. Sedem sestier sleduje tvoj dych, ako budúcnosť, ktorú popieraš.
Možno, keď sa zastavíš, ukáže sa, čo si musel dokázať sebe a druhým. Ako rozhodnutia, ktoré pália v snoch.
Si syn novej doby, ktorého rýchlosť bolo zrkadlom pre každého, kto chcel vidieť svoju tvár. Odraz ako meradlo pravdy.
Už nemôžu uniknúť. Nech je ti to jasné, že sú to oni, čo putujú v skreslených líniách. Tiene na ich ramenách zrážajú ich k zemi, ako každý cyklus.
Lyricky príliv. Žiariaca duša ako svetlo z diaľky, ktoré spaľuje túžby, aby pochopili, že si syn novej doby.
Svedok na druhej strane, vydaný napospas novej éry. Nemárniš svoj život ich požiadavkami, je to horšie ako smrť. Vyslobodenie mení vzor realít.
Si svetlom na konci tunela. Nikdy doň však nevstúpiš a neprekročíš jeho okraj. Si hlas. Svedok, že je to všetko, len nie raj. Horiace pláže oslepujú oči všetkých, ktorí nepočujú vlastný hlas. Opakujúci sa cyklus, znova a zas.
Vesmír nedáva kľúče hysterickým deťom. Stratia ich skôr, ako objavia nové dvere.
Ale... v Tvojom srdci je plameň. Žiari v noci ako mesiac, ktorý sa pohybuje a vyťahuje všetky emócie na povrch. Počujem sirény mladosti, šepkajú, no prichádzajú potichu.
Žiješ čas svojho života, no nič nie je tým, čím sa zdá.
Je to cesta dobrodruha.
©︎ Marek Tocimák
