Vysoký tep roztáčal Zem do rýchlosti svetla. Ale čo všetky tie pohľady? Mačacie stopy prechádzali stenou a pokračovali do neznáma. Neónová chodba menila tvar každým žmurknutím. Do chrbta narážal buchot hromov a každým bleskom sa moment menil na ďalší, ďalší a ďalší moment.
Tiene, ktoré sedeli v kreslách boli statické. Držali slúchadlá z telefónov na znak, že moje svetlo je to, čo ich tvorí. Vietor len tak pofukuje, naťahuje tento moment a odnáša k ďalekým horizontom.
Na stenách viseli obrazy. Každou vnútornou aktivitou a mojím pohľadom boli v pohybe. Tiene sa presúvali. Prechádzali skrze mňa a vkladali sa do obrazov. Obrazy lásky a strachu v nekonečných realitách premietalo moje vnútro s prímesou pocitov. Ale ja som to poznal. Bolo mi to tak známe.
Ohlušujúce ticho. Som statický.
Sedím v kresle a pozorujem sám seba ako tieň. Držím slúchadlo. Mojou spomienkou volám. Som naladený.
„Všetky tie obrazy sú živé záznamy. Vnútorná aktivita každej ľudskej bytosti je to, čo projektuje toto všetko,“ šepkal hlas na druhej strane slúchadlá.
Ťažko som preglgol a rýchlo prebehol pohľadom medzi mnou a mnou oproti mne.
„Použi svoju predstavivosť,“ povedal hlas. „Musíš sa dostať späť, teraz keď už vieš, že nie je rozdiel medzi svetlom a tieňom.“
„Možno by som poznala niekoho, kto by Ti mohol pomôcť viac,“ zašepkala, vrhla opatrný pohľad smerom k chodbe.
„Držíš sa?“ spýtala sa láskavo.
Zatajil som dych a zatvoril oči. Vyhodilo ma z kresla. Otváram oči, otáčam sa za seba a vidím, že tieň, ktorý sa mi prisnil, bol stále tam.
Moje nohy sa zrazu šmýkajú po podlahe. Silný magnet niečo sťahuje k sebe. Všetky veci vôkol mňa sťahuje neviditeľná sila. Som statický.
„Máš nočné vízie,“ povedal muž nahlas, naklonil sa ku mne. „A čelíš im. Uvedomuješ si, že Tvoje obavy, tvoje predstavy získavajú vlastný život, stal si sa vlastným tvorcom. A pre človeka ako ty, tento výlet predstavuje len začiatok najväčšieho dobrodružstva.“
©︎ Marek Tocimák
