Ticho v srdci vesmíru, kde sa zrkadlá rozbíjajú,
oči sa otvárajú a svet sa premieňa, keď hľadíme do tmy.
Čo ak sa všetky naše sny ukrývajú za hranicami času?
Počujem šepot z iných svetov, kde sa ešte nenarodil náš odpor.
Je tu niečo hlbšie, čo nám uniká,
niečo neviditeľné, ale cítime to.
A keď všetko vybuchne, v tej explózii nájdeme domov,
pretože sme stvorení pre to, aby sme boli viac než len tieňmi.
Jedna posledná vec, ktorú musíme pochopiť,
svetlo sa zrkadlí v každom našom kroku,
v tejto nekonečnej ceste, ktorá nás zavedie za hranice,
a všetko, čo bolo, sa rozplynie, nech je to svetlo, nech je to tma.
Cestujeme naprieč dimenziami, kde čas je len hra,
naša minulosť, naša budúcnosť, už nie je viac než ilúzia.
Na okraji chaosu sa stretávame so všetkým, čo nevidíme,
a nachádzame kúsok seba, ktorý sme v sebe nikdy nevideli.
Zastavíme sa, alebo pôjdeme ďalej?
Ak všetko, čo vieme, je len odraz v zrkadle,
čo ak všetky tie cesty vedú k tomu istému bodu?
Naša duša volá, a my sa musíme rozhodnúť.
V hlbinách tejto noci, keď všetko pomaly zhasína,
vidím, ako sa svetlo stratí, a tma nás obklopí.
V tejto chvíli, niečo pred nami spí,
pýtam sa, či je vôbec niečo, čo nám zostalo.
A možno všetko, čo vieme, je len ilúzia,
kroky, ktoré vedú nás k niečomu väčšiemu,
a tu stojíme, na okraji vesmíru,
srdce bije v tichu, no duša stále hľadá.
Vstupujeme do neznáma, kam nás vedie táto cesta,
nevieme, čo nás čaká, ale cítime to v tele.
Každý nádych je ako dotyk nekonečna,
a my sa ponárame do toho tajomstva, čo stále existuje.
Jedna posledná vec, než sa všetko zrúti,
svetlá zhasnú, no my sa nedáme.
Sme väčší než to, čo nás drží pri zemi,
v tejto chvíli, kedy sa všetko premení.
A ak by to malo byť posledné, čo zostane,
nezáleží, kam nás to zavedie.
Sme stvorení pre to, aby sme túto chvíľu žili,
a nič nás nezastaví, keď sa vznášame.
Posledná iskra v tme, vesmír vie,
vytvorené krídla, dotyk neznáma.
Opierať sa o naše strachy, silu nám nedáva,
vstupujeme do seba, nevyhnutná premena.
©︎ Marek Tocimák
