Pochoduješ bez stôp. Vyzval si niekedy sám seba? To je to, čo dokážeš, počuješ? Je to tak čisté, ako rosa unášaná k novým začiatkom. Vietor dvíha v diaľke staré zvyky ako prelomenie.
Počuť škripot pier. Piesok vnášaný do slov, ktorý reže. To ticho je tak hlasné ako ozvena, ktorá sa vždy vráti. Oči zahalené temnotou. Vedieš pochod? To je to, čo chceš? Masky zahalené slovami, ako tehly, ktoré vypaľuješ predstavami.
Ak zložíš hlavu a zatvoríš oči na neznámom mieste, možno to príde. Tvoj dych bude tichý a slzy, ktorých sa napiješ budú prílivom očistenia.
To je to, čo Ťa desí?
Je mi to tak ľúto, ale toto sa deje a každým úderom srdca osušíš slzy.
To je to, čo Ťa dvíha.
Prúdy neistoty a nájdené miesto v prítomnosti.
Ako predstavy, ktoré čakajú na obsadenie.
Vznášaš sa bez dôkazov.
Vyzval si sám seba.
Je to tak čisté.
©︎ Marek Tocimák
