Silueta

Nasledujem vodopád v hlbokom oceáne. Môžem tu nechať svoje stopy? Vlní sa a stráca v priestore. Cíti sa slobodná. Odhodlaná vyzvať ohyby. Vyslovila moje meno. Unesený ozvenou, ktorú vyslovila vytváram praskliny. Je to nová možnosť ako upriamiť pozornosť na nové veci. Tancuje a vytvára nové obrazy. Jej pohyb na nehybnom plátne rozprestrel tiene nekonečnosti.
Je ako obloha. Určuje smer s pocitom ľahkosti.Cestuje. Mení podobu a žiari . Jej znamenia pretvárajú osud.
Splývam s jej svetom a rozpúšťam príbeh o čase.

Usmieva sa.

Zatvára dvere a odchádza. Posledný dotyk má prebúdza. Môj pohľad ju zachytil na konci poľa. Bola ako slnečný lúč ktorý sa vynoril a naplnil moje oči až po okraj.

Zladila sa. Pocítila impulz. Rozvírila vlákna riek a sledovala ich smer. Smerovala po prúde. Zrkadlá na ktorých dopadlo svetlo nočných lámp vyniesla do výšky a prebudila život v spánku. Bol to dotyk, lom svetla v záblesku...

„Keď snívam, tak cítim svoje srdce, že je nažive. Zastavila som sekundu, roztiahla ju na nekonečno a ponorila sa. Videná i sledujúca, akt tvorivosti po ktorej som vždy túžila. Roztiahla som krídla, letela oblohou a opäť vzlietla. Ležala na púšti tvárou k oblohe a unášala sa na piesku, ktoré ma doniesli k pláži. Dopísaný list vložený do fľaše púštam k vlnám s pocitom, že všetko je hotové...“

©︎ Marek Tocimák