Čo sa týka rozvodov, Alavitom viera rozvod nedovoľuje, rovnako ako v katolíckej cirkvi. Realita je však podobná realite napríklad na Slovensku. Rozvody boli, sú a budú. S postupom času (a s lepším porozumením jazyka) som sa s priateľmi bavila aj na túto tému. V časoch dávnejších sa alavitská žena, ktorá sa rozišla s manželom, alebo ju tento opustil už vydať nemohla, podobne, ako by sa nemali znovu sobášiť rozvedení katolíci.
Dozvedela som sa úsmevnú príhodu, týkajúcu sa islamského odevu, ktorý nosia sunnitské ženy. Blízko mesta Kirikkale je dedina Hasandede, kde býva veľmi veľa Alavitov. Prisťahovala sa tam jedna kurdská, sunnitská rodina, v ktorej všetky ženy nosili poriadne zašpendlenú šatku a kabát až po zem. Obyvateľom Hasandede sa to nepáčilo, tak z nich tento odev strhávali tak dlho, až kým začali nosiť len normálne uviazanú šatku a občiansky odev. Moja kamarátka, Tevhide, ktorá je Alavitka sa na svojich spoluveriacich s Hasandede hnevala, prečo nenechali sunnitské ženy na pokoji, lebo vo všeobecnosti Alaviti takéto správanie považujú za "saygısız", teda za bezohľadné. Na druhej strane, sunnitské ženy často a radi do alavitských žien "rýpu" prečo nemajú zahalené vlasy, Tevhide im vždy odvrkla, že ona má zahalené srdce tak si nepotrebuje zahaľovať hlavu. Trošku som ju vyhecovala, aby na túto otázku odpovedala protiotázkou "a ty si prečo zahaľuješ hlavu?" - a celkom to zaberalo.
Alavitské ženy sú síce na naše pomery trošku konzervatívnejši, ale v podstate to nie sú žiadne "sviečkové baby", ktoré by každú nedeľu (alebo každý deň) trčali na bohoslužbách. Do ich "kostola" cemu (džemu) chodia pomerne málo, radšej doma pijú čaj a rozprávajú sa. Pri rodinných a spoločenských udalostiach sa ženy a muži nezabávajú oddelene, ale spolu. (Samozrejme pod bdelým okom verejnosti, aby sa neudialo nič neslušné!).
Čo sa týka modlenia, "nehádžu" sa po koberčeku, ale si potichu povedia modlitbu, s ktoru nechcú obťažovať okolie. (Napríklad, ako keď mi urobíme na chlieb krížik, keď ho ideme načať... prichytila som sa, že to podvedome robím aj v Turecku a alavitské ženy tomu veľmi dobre rozumeli...)
Alavitky nemávajú veľmi veľa detí (2-3) a záleží im, aby sa deti učili a získali najvyššie možné vzdelanie. Je veľmi zaujímavé, že pri domácich prácach im pomáhajú aj manželia a mužskí príslušníci rodiny- u ostatných vetiev islamu je to vec moderná a skoro aj neslýchaná,. Keďže v Turecku ľudia všetko maniakálne žehlia, muži a chlapci si svoje košele a tričká veľmi často žehlia sami.
