Teda, rozhodla som sa študovať, za svoje peniaze, pochopiteľne, turečtinu na Ankara Üniversitesi, tam totiž organizujú skvelé kurzy pre cudzincov. Ubytovanie mi zabezpečila škola v tureckej rodine, stálo to na mesiac aj so stravou 350€. Školné je tiež mierne a v kurze sa po zložení prístupovej skúšky dá pokračovať.
Môj chudnúci úspech tkvel hlavne v totálnom odbúraní stresu (rozhodla som sa 5 týždňov nemyslieť na firmu, rodinu a všetko okolo), ďalej v tom, že som nemala k dispozícii auto a jazdila som ankarským emhádé a taxíkmi. Keď som videla obchody s oblečením trochu ma štvalo, že som tam mierne povedané dosť vypasená a môžem si kupovať iba ich veľké čísla (u nás nosím 44 a to je iba priemerne obtlstlá baba, nič výrazne nadmerné). Videla som, že Ankarčanky sú v 90% skutočne ako prútik, tak som sa rozhodla, že budem jesť iba TO ČO MI DAJÚ. Samozrejme, veľkú rolu zohrala aj skutočnosť, že dosť veľa jedál mi nechutilo a ani hlad ma neprinútil si naložiť viacej niečoho, čo bolo napríklad príšerne ostré,alebo čo mi doma jeme teplé a oni studené. Rozhodovanie o tom, čo budem jesť som ponechávala na svojich domácich, známych, kamarátoch a kamarátkach. Za celý čas som si ani raz nevybrala žiadne jedlo sama.
Svoje pozorovania by som zhrnula do niekoľkých bodov:
1) Jeme strašne málo zeleniny a ovocia a veľa mäsa. V Turecku je mäso príšerne drahé, tak ho jedia v priemere 2x do týždňa. Zelenina je každý deň, na raňajky, obed a večeru a jej príprava je veľmi nápaditá. Na návšteve vás neponúknu alkoholom, koláčmi a klobásou, ale mandarínkami, orieškami (počítam že som tam zjedla cca 5 kg pistácií), vždy vodou, čajom, alebo kávou. Nie je vôbec nezvyklé, keď vám k tým mandarínkam, orieškom, pomarančom a jablkám prihodia aj mrkvu - vždy som ju statočne zjedla. Turecká kuchyňa využíva veľa byliniek - mätu (nane), petržlenovú vňať (maydanoz), kôpor a ostatné nepomenované zelené pliagy (ktoré súhrnne volajú yeşilik) jedia celými hrsťami, je úplne normálne keď niekto zje pri obede zväzok kôpru, alebo petržlenovej vňate.
2) Málo pijeme. Vody teda. V Ankare je v lete sucho a teploty dosahujú +40°C, človek sa strašne potí a necíti to, lebo je sucho. Káva je zabijakom (nikomu nedoporučujem) veľmi dehydruje a človek v kuse cíti smäd. Aj pomerne starí a nie veľmi vzdelaní ľudia vás stále nabádajú, že treba piť veľa vody, tak 3-4 litre denne. Celých 5 týždnov som sa prechádzala s fľaškou vody v ruke a sústavne som pila. Ani nehovorím o litroch zabijacky silného a osladeného čierneho čaju, ktorý sa do podnebia hodí viacej ako káva. Svoju úlohu zohrávala aj každodenná konzumácia polievky.
3) Veľmi solíme a konzumujeme nadmerné množstvá údenín. Za celý čas som zjedla asi 5 deka údenín, lebo údeniny mi tam jednoducho nechutili. Hovädzie, baranie, kozľacie a kuracie salámy, jednoducho neboli moja parketa. V Turecku sa je údenín pomerne málo, stravu je posolená striedmo, skôr vás prekvapí silne pálivá chuť.
4) Jeme v chvate. Turecké kočky, štíhle ako prútik jedia za stolom a pomaly - však majú hodinovú prestávku na obed a nikdy nebehajú po s jedlom, alebo zmrzlinou v ruke. Je to neslušné a nezdravé. Tohto hnusného zlozvyku som sa mimochodom zbavila už pred tromi rokmi.
5) Počúvame scestné rady na chudnutie. (napr. Ako rýchlo zhodiť do plesových šiat, vajcová diéta, oddelená strava bla, bla, bla). Zbaviť sa slaniny je ukrutne pomalý proces. Rozprávala som sa s lekárkou zo súkromnej internej ambulancie v Ankare, aký by to bol skvelý podnikateľský nápad, zatvárať tučkov niekde do liečebne vo vnútrozemí a kŕmiť ich len domácou tureckou stravou. Strašne sa smiala. Hovorila, že radí pacientom jesť všetko (aj maslo a cukor) ale striedmo. Pri veľkých nadváhach totiž pôsobia absolútne zákazy odstrašujúco a pacienti potom nemajú výdrž. Určitú úlohu tu zohráva aj islam, bravčové nemajú, tak to človeka nezvádza k jedeniu bôčika a škvarkov :-) a následnému zapitiu pivom.
