Učiteľ brannej výchovy a Západné Nemecko

Písali sme hrôzostrašné písomky o obsahu OZB (=osobný zdravotný balíček), ktorý obsahoval nejaké odmorovacie roztoky, čo nás mali zachrániť pred jadrovým útokom zo strany imperialistického bloku. Museli sme odrapotať, čo sa všetko stane, keď vybuchne atómová bomba (tuším, že si ešte dnes viem vybaviť že je to záblesk, tlaková vlna a prenikavá radiácia). Skúšali sme si plynové masky a chodili sme na branné cvičenia. (Aj keď u nás boli spriatelené sovietske vojská , ktoré nás ochraňovali, z rečí ktoré sa trúsili o našej brannej pripravenosti, bolo to zhruba na úrovni majora Terazkyho.) Ideologická mašinéria nás kŕmila predmetmi, kde sme sa učili, čo je fosgén a yperit, že súkromí podnikatelia sú vykorisťovatelia a privlastňujú si nadprodukt. Zošit z brannej a občianskej výchovy musel mať presne dvojcentimetrové okraje (horeuvedený učiteľ ich premeriaval).
Doma nám rodičia hovorili, že sú to somariny, ale že to pred pánom (súdruhom) učiteľom, ani pred nikým nemáme povedať. Samozrejme, bolo veľmi ťažké veriť rečiam o sovietskom vzore, stačilo sa pozrieť, ako "reprezentatívne" vyzerala plot vojenskej základne na Sliači a upískané uniformy sovietskych vojačikov. Samozrejme, nevolali sme ich sovietski vojaci, ale Rusi, aj keď všetci Rusmi neboli.
V tejto hnusnej atmosfére, plnej strachu a pokrytectva určite mnohí vzývali Ducha Svätého, aby s tým niečo urobil...a urobil:
Jedného dňa bol Slintoš vyslaný s mladými futbalistami do Západného Nemecka. Keď sa vrátil, bolo jeho neotrasiteľné ideologické presvedčenie o prednostiach socializmu riadne naštrbené. Pamätám si, že už nás ani veľmi neskúšal a do konca školského roka nám rozprával, ako to na tom Západe vyzerá. Mnohým pripadalo ako zázrak, že sa tam dajú v lete kúpiť chladené nápoje, že tam všetko "majú" (v obchode) a že všetko funguje, tak, ako má. Ani s tým vykorisťovaním to zrejme nebolo také zlé...jednoducho, pán učiteľ už nebol takým neotrasiteľným presvedčeným komunistom...
...čo nakoniec, chladené nápoje a všetko v obchodoch už dávno máme a stále sme nespokojní. Čo je dôležitejšie? Mať, alebo byť? Myslím že byť.