No a ona dávala úsmev za úsmevom, akoby jej tie slová vôbec nič nevraveli. A mohli vlastne? Nie... asi nie. Určite nie. Po tridsiatich dňoch života poznať obsah takého slova ako napríklad „šťastie"? Mam cez tridsať rokov života a musel by som sa zamyslieť, pričom výsledok by bol neistý. „Tak čo vyvolalo ten tvoj úsmev"? Asi to bude ten ranný účes.
Dobre teda..., dnes sa nečešem! Ak to je to, tak dnes chcem vidieť takýto úsmev celý deň! Koniec koncov, na tom účese si pracovala celú noc... :-) No, čo sa tváriš, akoby to nebola pravda..., kto si musel skrývať v noci hlavu pod vankúš? Ešte, že je ta maminka. Ja viem. Ale, keď prijmeš výhovorku, že dnes musím ísť do práce, tak sa ti odmením nekonečnou prechádzkou, keď sa vrátim. Berieš? Tak platí!
Už mi zostáva len dúfať, že ten úsmev uvidím aj na očiach tých, čo dnes stretnem na ulici. Myslíš, že to bude taký istý úsmev ako máš teraz ty? Hmm. Asi nie, tam už budem súdený: to ako vyzerá, on sa dnes asi nevidel, ten určite nemá doma hrebeň a možno budú mať zo mňa strach... „Prečo si zosmutnela"...? ...„je to tak"! Aj ja som sa to už naučil - súdiť to čo vidím. Veď kým ty sa pozeráš na bielu stenu s tým najkrajším úsmevom aký poznám, ja si lámem hlavu nad tým, čo ťa rozosmieva a pritom je to také jednoduché. Nič nehodnotíš, nič nesúdiš, iba nekonečná sila lásky.
Aké to môže byť? Veď toto všetko už poznám, iba sa ROZPAMATAŤ!
