A budeš tu vždy? Ty ani mamka nikdy neodídete, však...? Áno... len ty ma už nebudeš môcť poznať tak, ako nepoznáš svojich prastarých rodičov a ani ich rodičov. A ja už nebudem poznať teba, narodím sa znova a pre teba, ak to budeš chcieť. A keď opäť vyrastiem a potom zostarnem role si vymeníme a možno prídeš ty kvôli mne... ...preto ti chcem niečo porozprávať...
...Ticho. Nič len hluk myšlienok a ticho v miestnosti. Vedel som to..., kto by ešte dnes?!... ...Čí?...
Pripravte mi vládny špeciál. Inak ste spolu s vašou bandou prekazili mojej rodine dovolenku. Žartujem - stačí mi Váš šofér, auto mám.
Predstavil som si dušičku. Poletovala v nekonečnom vesmíre sem a tam, keď si všimla malú modrú planétu.
Niekedy sme mali „tretie oko", ktoré nám pomáhalo vidieť a teda pochopiť veci, ktoré dnes, mám taký pocit len ťažko pochopíme.
Z toho človeka „čosi ide"..., každý už sme asi zažili tento zvláštny pocit. Stretávame takýchto ľudí možno aj každý deň. Ľudí, ktorí nám dokážu pohladiť našu dušu.
Poznám ľudí, ktorí odišli žiť do USA. To bola „vec". A po čase, keď prišli na návštevu boli ohúrení ich ponožkami. Americké ponožky? Ale možno som ich zle rozumel, lebo mali v ústach vatu od slovenského zubára.
Nikdy som nebol veriaci ani krstený. Asi to tak malo byť, aby som vedel pochopiť vieru tak, ako ju vnímam dnes.
