Raz, keď prišli po nejakom čase, netrpezlivo som čakal, aké úžasné príbehy porozprávajú. Ostal som smutný. Nič z toho, čo som videl v telke, ani len náznakom nespomenuli. Počkať..., vlastne áno..., každý v ich domácnosti mal svoje auto - dodnes síce neviem pochopiť, prečo sedem miestne. Ale predstavte si tu parádu, keď nemusíte ráno čakať na manželku a deti, ale môžete rovno upaľovať do práce, ...ďalej... veľkého psa a dom, ktorý sa mi zdal byť príliš veľký na počet kusov nábytku. Možno nemám vkus, lebo sa mi zdalo, že to je akési prázdne, také strohé bez fantázie. No potom mi vysvetlili, že to sa tam už nenosí. A ešte niečo... Vraveli, že tam je totálna sloboda, ale o tom, že mi porozprávajú na druhý deň. Boli totiž unavení z toho cestovania. Ukázal som im, kde budú spať a tiež som si šiel ľahnúť.
Nemohol som zaspať. A dlho do noci som premýšľal.
Teda, keby mňa kontrolovali štyri krát, kým sadnem do lietadla, tak tu mláku asi z trucu preplávam. Dokonca, neviem presne, kedy to bolo, ale raz ich tak dlho kontrolovali, že už som mal obavu, kde to lietadlo je. No, keď konečne pristali povedali mi ... vraj im nejakí ľudia... a toto som ale úplne nepochopil..., z jaskýň alebo skadiaľ, zhodili nejaké dvojčatká. Do dnes neviem ako to bolo. Ale našťastie prišli. Boli smutní, že im stále niekto robí zle. Dokonca si museli kúpiť pištoľ. Na moju hlúpu otázku - „prečo?", som dostal krásnu odpoveď a vtedy som si uvedomil ako sme my „sto rokov za opicami". „Musíme si chrániť svoju slobodu", povedali. Až som sa cítil trápne, že som sa spýtal takú hlúposť. To mi mohlo dôjsť. Na koniec som zaspal.
Ráno, sme išli odprevadiť moje deti do školy a keď som sa lúčil s deťmi pred školou, sa ma pýtajú... „to ich necháš v takej škole, kde neprejdú kontrolou?" bál som sa opýtať, ale nakoniec som sa opatrne opýtal. A akou kontrolou? „Veď tie decka keď nekontrolujú, budú si nosiť do školy čo chcú". Spadol mi kameň zo srdca. „ Jáááj, nie!" zasmial som sa, aby som nevyzeral, že ma zaskočili a pokračoval jedným dychom... „každé ráno im povyberám všetky hračky, ktoré si nabalili a nechám im tam nejaké jabĺčko a chlebík s masielkom a redkvičkou".
Pozerajú na mňa nechápavo. A potom z nich vyšlo. „A to nemajú nejaký bufet, kde by si kúpili sendviče?" Už som pochopil. My sa nikdy nebudeme rovnať takému vyspelému štátu ako je USA. Len prečo, keď prídu na Slovensko ich stále, rozbolia zuby. Toto mi nikdy nešlo do hlavy. No poučený z mojich predošlých hlúpych otázok som si radšej zahryzol do jazyka. Asi to bude tou slovenskou stravou. Lebo, ak by ich boleli už doma, tak si ich urobia tam. Veď tam majú vynikajúcich lekárov.
Teraz už dlho neboli. Majú tam nejakú krízu. A to všetko preto, lebo musia sami dávať pozor na celý Svet a to ich stojí veľa peňazí. Asi ich pôjdem teraz pozrieť ja. Veď odkedy máme to Euro, už som ho menil na hocičo - Zloté, Forint, České, ba aj na Ukrajine som bol. Svoju starú embéčku som vymenil za FUNGEL novú a zo všadiaľ som doniesol plný kufor. A vraj, že kríza. Škoda, že neprídu teraz, to by pozerali..., žiaden žigulík na ceste nenájdu. Kúpim si ja nejaké Doláre a zajtra poletím. Len dúfam, že tam nebudem vyzerať ako totálny hlupák, lebo ak dokázali vybudovať takú krásnu Ameriku, myslím, že to budú veľmi vzdelaní ľudia s vyspelým školstvom.
A možno, keď sa vrátim, tak Vám napíšem ako bolo. J)
