Nič nie je „čiernobiele", ale ani „ružové". Aj názor o „dualite"- dobra a zla, je nesprávny - zlý, ale len do vtedy, kým pochopíme, čo sa tou „dualitou" myslí.
Preto by sme nemali jednoznačne povedať, že je niečo dobré alebo zlé. Ľudský jazyk je tak nedokonalý, že nám bráni opísať to, čo vidíme alebo cítime tak, ako to naozaj je.
Farebná škála, ktorú dokážeme vnímať, je založená na miešaní základných farieb následkom čoho vznikajú rôzne odtiene. Avšak ani pri farbách sme nedokázali pomenovať ich každý odtieň. Tu je ale jedná zaujímavosť. Keďže farbu vidíme skutočne takú aká je a nemôžeme ju poprieť, lebo je jasne zaradená vo farebnej škále - stupnici, pridelili sme jej čísla teda stupeň odtieňu danej farby. Týchto odtieňov je nepredstaviteľné množstvo.
Podobne to je aj s pravdou. Nič nie je pravda, ale ani nepravda, je to stupeň. Je to stupeň nadobudnutých vedomostí, poznatkov a skúseností, ktoré vytvárajú „farebnú škálu" nášho myslenia. Buď sa stou „škálou" stotožníme, alebo nie. A tu dualita zohráva tiež svoju úlohu. Totiž, môžeme sa s tou škálou stotožniť iba čiastočne - na nejakom stupni. Práve preto je stotožniť sa z názorom iného človeka, niekedy náročné. Pretože, stupeň znalostí či skúseností porovnávame so svojím stupňom. Niekedy sa dá ľahko stotožniť s tým čo hovoria druhí, hlavne vtedy, keď sú veci jasne pomenované. Ale prijať názor - predstavy o niečom, predstavy na základe konkrétneho poznania jednej mysle, to už môže byť problém. Pretože, všetci ľudia majú svoju „pravdu" podloženú svojím pohľadom na vec. Počul som, že „pravda je barová tanečnica a pre každého tancuje zvlášť". Asi to bude pravda.
Možno by niekto porovnal pravdu a klamstvo, ale klamstvo je úmyselné popretie stupňa pravdy a teda je to stupeň dobra a zla. Prečo stupeň? Lebo ani klamstvo nemusí byť jednoznačne zlé. Niekedy je klamstvo zo súcitu, zo slabosti priznať „pravdu", či úmyselné popretie skutočnosti. A preto sme jej dali prívlastok iba „zlá".
Ak poviem, „dnes je von príjemne", je to môj pocit na základe mojich aktuálnych a minulých skúseností a preto sa nemôže na mňa nikto hnevať, alebo to označiť klamstvom, keď sa riadil mojim pocitom a išiel v krátkom rukáve v decembri von. Ale musí tam pridať svoje znalosti a teda vie, že je povedzme ten december a preto vie že ten „stupeň" „dnes je von príjemne", by nemalo znamenať 20 stupňov Celzia.
Možno práve preto dochádza k nedorozumeniam, lebo tam, kde nie je niečo dané presne, ale máme možnosť použiť stupnicu pocitu - svojho pocitu, na základe ktorého dáme jasne vedieť, čo cítime došlo k skresleniu. K skresleniu dochádza preto, lebo nevieme presne danú vec zaradiť na širokú stupnicu podnetu k pocitu, ktorý je sám o sebe na stupnici a keď to takto skreslené podáme ďalej. Je to zaradené do úplne inej stupnici pocitu na základe úplne inej stupnici týchto podnetov iného človeka. Preto nie je správne, ak niekoho odsudzujeme za jeho názory, alebo činy. Lebo si nemôžme byť úplne istí, ako to cíti a prečo tak koná. Dokonca paradoxne, aj keby konal úplne cielene proti nám, s najväčšou pravdepodobnosťou koná správne - voči sebe. Ale to už je o niečom inom.
Vraví sa, že to tretie oko nám malo pomáhať vidieť to, čo nie je možne vidieť - napríklad pocity iných, no zaniklo nám, lebo sme ho prestali používať vo svete, ktorý má pre nás iba tri dimenzie - hmota, priestor a čas - to všetko sa dá zmerať a je to určité. (aj keď v poslednej dobe sa už aj to snažíme vyvrátiť) Uspokojili sme sa s tým, čo je hmotné a teda zrakom, hmatom či sluchom vnímateľné.
No vraj sa dá vypestovať taká náhrada..., ...protéza, volá sa to Pochopenie a to by mohla byť povedzme štvrtá dimenzia nášho sveta.
