polnočné básne pre psa

Rozjasním kobylu tvojich slov
aby si rozprávala
o lese
o dreve
o lúkách a poliach
o otvorených cestách a zavretých snoch
o smiechu mesiaca a plači svojich nôh


Ako zaspávaš?
Kam blúdiš?
Pomedzi mosty?
Pomedzi lampy svetiel?
asfaltom sa plížiš
unavená a krvavá
len aby si videla mesiac v splne,
hviezdy na zemi



len tak z betónu a plechu stavaný
uprostred dymu tiel
za svetlom Tvojich piet
stále o krok pozadu
dopredu sa rútim
a rozpúšťam svet pred nami


Nanovo hľadám
nanovo dýcham utrápené tváre
len opory zo stĺpov držia nad nami.
len aby nespŕchlo
len aby jazero nevyvolalo dážď.


Rozjasnený a staromódny písal som ti básne
z lásky svetiel a čistého mesiaca
ponad plot
ponad moria
ponad slnko Tvojich pŕs
pretože za rohom sa skrýva jas vzdialených hviezd
a pritom len kúsok
hneď vedľa
vo vankúši
v perine...