Študent pobehujúci medzi Košicami, Prešovom a zvyškom sveta:-) Zoznam autorových rubrík: polnočné básne pre psa, Súkromné, Nezaradené
Vstupom do galérii a etablovaním sa v svete umenia sa graffity stali prírastkom k umeleckým druhom a začali ťažiť z dlhoročnej tradície umenia. Časť graffity artu si zachovala svoju „klasickú“ živelnú urbánnu podobu inšpirujúc sa pop - kultúrou, komiksom, kaligrafiou, počítačovými hrami, kyberpunkom, atď. Druhá časť inšpirujúca sa tými istými zdrojmi sa pomocou „bielej kocky“ galérie transformovala.
I hlbina má svoj zvuk tak ako mesiac svoje slnko. Luk sa zachránil, neplačte plačky. Falcon ho uniesol, tisíc ročný sokol. Preč od mesta vo vzduchu, ružového sna, na galeje, do temnoty chladného mora. Aby zosilnel, sám si to vybral. Raz ktosi zasadil semiačko a nechal ho bičovať a trýzniť až z neho vyrástol strom veľký ako more a potom si pod neho sadol. "Ako dlho tu si?"
Po obede sa Ivan Adamovič vybral na prechádzku. Zobral si so sebou škatuľku cigariet, kľúče, knihu a psa Igora. Igor nebol obyčajný pes. Vedel rozprávať.
Zrezané konáre suchých vtákov v ich rozbitých hniezdach mi naháňali strach. Malé biele hovná zrodené letom, jeho sparným vzduchom na kabáte mi naháňali strach. Každé ráno šiel som kamsi hlavnou ulicou. Zlato, striebro rozosiate slnkom cez paru hlasov, indián bez kmeňa predáva Večerník v podchode kde končí ráno. Kubistická budova, oranžovo potretá, so ženou s kvetmi a vencom v hmote. Načo je jej ruža bez krvi? A potom briežok dole a slaný starý pán. Ponorený vo svojom šere dáva mi mincu. Veľkú, ťažkú, na oči pre smrť. "Hádes si ťa nájde," vraví. Berie ma a odráža loďku.
Smotana budov zlízaná dažďom. Suchom zlúpané rohy. Len kostoly sú žlté, jeden pri druhom s vežami do neba. To je olovené a tmavé ako chvíľu pred, a hodinu po daždi. Každý sa niekam vytráca, mizne po kvapkách v podchodoch. Stojíme sami, uprostred centra, uprostred víru, uprostred svetla „Kam tak utekajú?“ „.Prší.“ „Vidím, ale aj tak...“
Náš spôsob vnímania reality sa mení. Mohlo by byť i toto umeleckým dielom? Vešiak s kabátom sa stáva umeleckým dielom a mi ho so záujmom sledujeme čudujúc sa, že sme si ho nikdy poriadne nevšimli. Umelecké dielo prekračuje hranice galérie, a prichádza na toaletu alebo do predsiene a my sa navraciame späť k najbližším veciam na ktoré sme dávno zabudli, ktoré sme dávno opustili. Svet začína byť tehotný estetickým objektmi čakajúcimi na odhalenie.
Tri dni, pre niekoho štyri. Trenčianske letisko a mikrosvet v svete, svet na skúšku? Utópia v akcii? Postmoderna v akcii? Nie, že by som spájal pojem utópie s pojmom postmoderny, ale...
Po nociach z kostí, po kostiach v noci. Schod po schode točitým schodiskom v opätkoch z jantáru odvíja sa každý príliv. V rovnakom rytme, podobnom tóne, každá kvapka slanej vody olíže sa s pieskom. A držal som ju za ruku. Ako z lacného filmu, prechádzali sme sa po pláži a vietor jemne i keď chladno fúkal od mora. Bol plný soli. Vlasy sa nám lepili a potili, máčané vo vode a dreté o jemný piesok. Mesiac bol obrovský, v splne, bledý, tak strieborný až sme sa menili na slonovinové kosti mäkko v sebe vrastené, ako dva stromy čo sa nakláňajú v smere vetra...a ten odnášal vzdychy spletené s hukotom mora až nad Olymp. Ale to až neskôr, ak vôbec, ak sa sen nerozložil do dňa, ak tridsiateho siedmy nebolo včera a stena zložená z tehál, červených, čo sa o ňu opieral Muž v hnedom klobúku, nespadla.
všetko čo sa odráža na nebi a na zemi sme mia tak žiarime ako malé slnká, kvôli slepím očiam sa nevidímea cez stromy sa vlečieme ako listy keď obmýva skvelý dážďa potom znovu v mestách sa šukáme a rodíme obrovské vrecia nových detí plné čriev a hovien a pľúc a sŕdc miesto toho abysa všetko skončilo a ako jemný éter sme sa prevážali akoelektromagnetické prúdy vôkol iných hviezd
Odsúdení na vieru? Ľudská existencia založená na viere? Veríme, že žijeme alebo snívame, veríme zmyslom, veríme, že zmysly klamú, veríme, že pravda existuje, tak isto ako veríme, že neexistuje, veríme v Boha alebo v jeho neexistenciu. Veríme, že modrá je modrá alebo, že modrá nie je modrá. Otázka možno neznie prečo veriť, pretože jednoducho nemáme na výber, ale v čo veriť? A vtom sme slobodní. Odsúdení na slobodnú voľbu, v čo veriť.
