Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(4)
„.Prší.“
„Vidím, ale aj tak...“
„Nechcú zmoknúť.“
„A my?“
„Nám je to jedno, aspoň mne.“
„Aj mne. Nikto tu nebude, budeme mať mesto pre seba.“
V zlepených šatách mokrých až do kosti, držiac sa za ruky po prstoch nám steká dážď. Všetko je prázdne, tmavé a tiché. Len búrka a dáždniky, čo letia do neba. Cítim chlad.
„Je mi zima.“
„Obím ma.“
„Si celá mokrá.“
„Veď aj ty.“
„Tak sa vyzlečme....“
Holé kože a mráz vesmíru. Tancujeme pomedzi kvapky a v oknách vidno tváre. Mračia sa odtlačené betónom a gaučom, len tak blikajú, hádžu jablká, šumia a syčia ako hady.
„Nedvíhaj to jablko.“
„Som hladná.“
„Najeme sa doma...doprší a príde autobus.“
„Dovtedy umriem.“
„Chceš cigaretu? Zaženie hlad.“
„V tom daždi ju nezapáliš.“
Vôkol je víchor a z okien a striech padajú jablká. Červené a zrelé, bez červíkov, s vôňou po celom meste.
„Nejedz ich!! Vravel, že ich nemáme jesť.“
„Ale keď som tak hladná.“
„Prejde dážď a najeme sa.“
„Len jedno...nikto ma neuvidí.“
„Vydrž! Zaplavilo most, preto autobus mešká.“
„Ako vieš?“
„Stále to tak je.“
„Musím aspoň jedno...“
Máme ich až po kolená, po ruky, po hruď a ramená. Držím ju, či ona drží mňa? A napriek tomu mi berú jej dlane, a delia, a odplavujú nás prvý krát počas večnosti.
Plávam v mori oceáne riekach jabĺk pomedzi ulice a okná z plechu. Všade sú oči, zrnité sklenené hady. Tak dávno nejedla a ešte dlho nebude. Tuším ako cíti vôňu jablka pri srdci a chuť v žalúdku, ako ho jej pery oblizujú jazykom.
Tak jem a žeriem s bleskami za chrbtom jedno za druhým. Len aby sme boli spolu. A už nie sú červené a zrelé, ale tŕpke a hnedé. Sú plné krvi a sĺz, plné ďalších cyklov. Na chvíľu? A celé mesto kričí navždy.
