"Veky."
"Nerozprávaj a vesluj," šmahol ho bičom až vypustil dušu. Predsa tu bol len chvíľu, tíško zašeptal duši.
Bolo ich tam dvesto, len kúsok od smrti zbičovaných s rúbikom v ústach zaťatých zuboch. Bez vetra, len ticho špliechavo rozrážajúc vlny veslami. Bude prístav oddychom? bum-bum - bum-bum - bum-bum
"Čo vlastne vezieme ?"
"Vraj ženu so šperkom v chĺpkoch, najkrajší diamant."
"A kam?"
"Nerozprávaj a vesluj," šmahol bičom rozseknúc telo. Silný bič, už sa nič nespýtam, budem nemý - šepol tíško duši a odkusol si jazyk cítiac krv. ..veslo je drevo a cez neho cítil more, chladné, ale len kúsok jemne, vlniace. Predsa je aj niečo iné ako trup lode. Veľká sloboda slanej vody . Ešte chvíľu a telo bude soľ.
"Zaberte, rýchlejšie," bič zaplieskal ako jazyk pavúka.
"Zaberte rýchlejšie," bič zaplieskal ako jazyk hada. A Eva? A jablko? Veď nie si v raji. Zabral veslom silnejšie a cítil vodu. A za vodou hviezdu, a za hviezdou... Narazili na plytčinu, veslá sa zlomili a stratili zmysel. V reťaziach štrngajúcich od krvi ich pustili na palubu. Slnko horúce ako žeravý jantár a bolesť ihly v oku. Zaclonil si oči rukou, aby čosi videl. Loď bola obrovská, na čierno natretá so zlatými ornamentami a vpáleným znakom vrabca. Rozostavili ich do radov po desiatich. Zaškrípali dvere, otočil sa za zvukom hlavou vykrútenou ako oblak a uvidel vec krajšiu ako soľ mora, vec krajšiu ako more samo. V chĺpkoch mala diamant a žiarila. Žiarila tak jasne a silno až sa mu koža zafarbila do červena.
"Roztiahnite plachty!!!"
Všetci rozpažili ruky a napli plachty. Loď sa pohla, len on sa zmenil na šíp v luku a vystrelil.
