...aleak dokáže viac ako 15 000 najrozmanitejších ľudí fungovať počas troch dní bezkonfliktne,ak dokáže skinhead stáť a počúvať cigánsku hudbu, ak dokáže punkerv tichosti sedieť a počúvať minimal music a rodinka s detmisa cíti dobre a bezpečne, ak dokáže niekto obrátiť auto a prejsť dvesto metrov len pretoaby sa vás opýtal či nejdete na Pohodu, že stopujete zlým smerom a on vászvezie...tak prestrašený a vydesený po všetkých televíznych novinách,bitkách a konfliktoch v mestách a prírodných katastrofách musíteprehodnotiť svoje videnie sveta modelované médiami a stať sa optimistom.Aspoň na chvíľu, aspoň na pár sekúnd keď na festivale hrá Tim Phillipsa všetko je pomalé a plné slnka a krásne. Zrejme to, ale nebude až také jednoduché...
PeterMichalovič na jednej zo svojich prednášok vymedzil postmodernu voči moderne akouvedomenie si neexistencie zázračných dverí vedúcich von z malejmiestnosti v ktorej sme natlačený. Kým moderna ešte verila, že takétodvere existujú a vedú do otvoreného priestoru raja, postmoderna zisťuje, že takéto dvere vôbec nemusia existovaťa ľudia, ak chcú prežiť, musia sa naučiť vzájomne komunikovaťa tolerovať. Postmoderná spoločnosť sa vyznačuje pluralizmom, nesúmerateľnosťouhodnôt a diskurzov , mnohí jej vyčítajú povrchnosť, stratu zmyslu,nihilizmus, konzumnosť, ľahostajnosť, apatiu, či dokonca vznik nového idolučloveka narcisa. Či opodstatnene to nechám na posúdenie iným, poukážem len nato čo som si potulujúc sa areálom Trenčianskeho letiska na festivale Pohodavšimol.
Priznámsa mal som trochu obavy, dávno som na festivale takých rozmerov nebola masírovaný médiami a vlastnými mestskými skúsenosťami som očakávalto najhoršie. Dokonca som sa pristihol, po správach z Londýna, primyšlienke teroristického útoku. Masa ľudí je masa ľudí a prečo práveSlovensko by malo byť výnimkou? Jednoducho slušná paranoja, ktorá uzatváračloveka v jeho domácom betónovom bunkri, kde sa len stupňuje.
Uvoľnenosťľudí vôkol, len tak sa baviacich, spievajúcich a potiacich na slnku všakzmazala moje obavy. Doteraz neviem, či tolerancia a pohoda, ktorá vládlana festivale bola vytvorená rešpektovaním inakosti, dokonca si jejvážením(stretnutie s Iným je vždy obohatením, ak nie je ani na jednejstrane snaha o zotretie odlišnosti, ale snaha o pochopenie Iného cezjeho vlastnú prizmu videnia sveta) alebo len ľahostajnosťou k druhýmvyvolanou hedonistickým vyhľadávaním zážitkou a skúsenosti so snahou byťneustále kúúl a hááj s mottom chcem sa baviť a seriem na vás.Zrejme s oboch trochu. A baviť sa dalo. Postmoderna v akcii, sovšetkým, čo k tomu patrí, dobrým i zlým. Program rôznorodý a nabitý nesúmerateľými žánrami(nech sikaždý vyberie čo chce. Čaj či kavú, Krišnu, či kúpiť si vlastný strom, dať sidebatu Pod lampou, či divadlo, dobre opečené mäsko či vegetarianske menu, rap, či drum n base, komerciu aleboalternatívu... každému podľa chuti. Ako za hranicami trenčianskeho areálu.
Vybersi čo chceš, záleží len na tebe. Naplánuj si dovolenku podľa vlastnej chuti,alebo sa nechaj zviesť turistickými trasami. Si slobodný, nič ťa neobmedzuje,užívaj si. Transcendentné a metafyzické princípy sú väčšinou mŕtve alebona ústupe. Si zodpovedný sám za seba a jedinou mierou všetkých vecí si ty.Vyzeraj dobre, buď večne mladý a usmievaj sa. Nie je nič zlé na tom aknechodíš do kostola, v nič neveríš a len tak sa povrchne kĺžešživotom, od jednej atrakcie k druhej. Postmoderný človek je zrejme prvýmčlovekom bez domova. Martin Buber píše o tom, že súčasný človek vo svete,ktorý sa dá síce racionálne, do určitej miery uchopiť, ale nedá sa predstaviť,alebo len veľmi ťažko. Vertikálne hierarchicky usporiadaný svets vymedzenými pravidlami na ceste k spáse je minulosťou. Existuje lenbezbrehý horizont rovnocených no nesúmerateľných možností a hodnôt. Podľačoho sa má človek orientovať? Ktorá cesta je správna? Niekedy niekto poradí,inokedy sa o nejakej „správnej“ ceste dočíta, ale nakoniec všetky cesty súsprávne. Transcendentné merítko neexistuje. Každý má právo na svoj názora na svoju jedinečnú cestu. Keď Kaščák po ranom koncerte Mariána Vargu privýchode slnka oznámil, že Pohoda končí bolo mi smutno. Ale ani nieo dvesto metrov ďalej na inom „javisku“ o konci nikto nič nevedel,tancovali a bavili sa ďalej na techno scéne. Všetko je relatívnei koniec. A tak som si dal Pohodu so skupinkou ľudí, ktorý si všetkopresne naplánovali a pripravili svoj program v predstihu, i soskupinkou, ktorá ostala dva dni na Nokiastage s tým, že ten je najlepší, i so skupinkou novodobých nomádou,ktorý tiahli cez všetky pódia ako novodobý pútnici, i so skupinkou hľadačovpravdy, či so skupinkou postarších pivárov, ktorý len sedeli a rozprávališťastní, že nemusia aspoň tri dni riešiťkaždodenné problémy. Každému podľa chuti. Veď prečo by mal niekto vnucovaťdruhému svoj program.
A všetkosa to dialo medzi hŕbou odpadkou, ale to bolo každému jedno, veď aj na smetiskumôže vyrásť slnečnica. Ľudia sedeli a usmievali sa pomedzi kopo smetia,akoby sedeli na najkrajšej lúke, odhadzovali poháre a papiere a anija nie som svätý, s tým že to niekto uprace, nevšímali si spiacich ľudí nabetóne ani na tráve, veď je tu zdravotná služba, stánky Greenpace, Notabene, čiKúp si svoj strom väčšinou zívali prázdnotou. Ono sa tam už niekto zastaví, jateraz musím stihnúť koncert. Ľahostajnosť sa snúbila s angažovanosťou a biznisom. Nikto nikoho však do ničohonenútil. Priamo. Čo je rys aj novodobej spoločnosti. Reklamy Kofoly, Bažantaneboli na každom kroku, ale napriek tomu sa iné pivo, či nápoje, samozrejme okremRed Bulu nedali kúpiť. A tak keď pôjdem večer do baru dám si ZlatéhoBažanta, preto aby mi pripomenul Pohodu a slnko a to, že mi až taknechutí mi nebude vadiť. Cigarety sa nedali kúpiť nikde, a občerstvenia i„bary“ boli väčšinou v takej vzdialenosti od pódií, že človek ak nesedel neustále v bare sa ani nemohol opiť, samozrejme ak si niečo so sebounedoniesol. Veď to bolo pre naše dobro. Pol milióna kamerier v Londýne jepre bezpečnosť ľudí. Veľký brat sa bude dívať len aby nás ochránil, nie abynami manipuloval. Chce nás usmerňovať nie ovládať. Kde však končí usmerňovaniea kde manipulovanie? Kde končia opatrenia pre bezpečnosť a kde začínaobmedzovanie? Väčšine je to zrejme jedno, pohltený atrakciami, ktorými jemoderný svet nabitý sa nechávame unášať a reklamou i médiami, nenútenea nenásilne morfovať. Potrebujem Dvd-čko, tak isto ako každú sezónunajnovšiu kolekciu Quicksilver, je to vyjadrením mojej osoby, mojejindividuality a jedinečnosti. Odkiaľ sa vzala väčšina našich potrieb? Aleto je už iná esej, úvaha?
A taksi pamätám ako jasne a silno svieti slnko, ako je všetko pomalé a krásnea ako mi je strašne prenádherne a vidím na ľuďoch vôkol, že aj im,rozdával by som lásku a ak treba pomohol a vidím a verím tým ľuďomvôkol, že to cítia rovnako. A ak Kaščák pre .týždeň povedal: „Vďakafestivalu som sa stal optimistom ohľadne našej krajiny. Ľudia tu spolu zažijúpekné veci a vidia, že sa dokážu spolu baviť tí, čo počúvajú techno, a tíčo majú radi punk,“ musím len súhlasiť. Na Pohode sa mi zazdalo, že sa tuvytvoril mikrosvet, model súčasného postmoderného sveta, so všetkým dobrým ajzlým, so všetkou komerciou, biznisom, alternatívou, mnohokultúrnosťou, globalizmom, pluralizmom, ľahostajnosťou, angažovanosťou,apatiou, i hľadaním pravdy a zmyslu života a bytia,...a tá skúsenosť midala nádej a zmenila ma. Zmenila natoľko až som si uvedomil čosi čo som dávnozabudol, že nie uzatváraním, špekulovaním, nekonečným intelektualizovaníma fraktalizovaním fiktívnych umelo vytvorených teórii a problémov, čipercepciou hoc akých médií v rátane knižných sa môže súčasný človek meniť(klepšiemu? tolerantnejšiemu? otvorenejšiemu? vnímavejšiemu? zodpovednejšiemu?),ale len priamou skúsenosťou(najlepšie s Iným človekom), ktorá pôsobí „ priamona citový a voľný vzťah človeka kusvetu, zasahujúc najzákladnejší regulatív ľudského jednania a myslenia,“ ako píše, i keď v inom kontexteJán Mukařovský.
Sloboda zaväzuje, tak isto ako Pohoda.
