V časoch elektronických databáz a internetu je zrejmé, že v ohrození sú trebárs encyklopédie. Ani ten najlepší register nenahradí moderné a sofistikované vyhľadávacie programy, ktoré vám bez listovania v ťažkých zväzkoch a v zlomku sekundy vylovia želanú informáciu spomedzi miliónov iných. Je však tragédiou, ak google, wikipedia či podobné projekty vyhrajú nad papierom? Prirodzený vývoj.
Ale príbeh, klasický príbeh, ktorý je podľa môjho najhlbšieho presvedčenia jadrom takmer každej dobrej literatúry, ten si najradšej prečítate povedzme na gauči, listujúc v stránkach knihy. No dobre, ak sa bude notebook dať držať v ruke rovnako ľahko, a bude mať rovnakú kvalitu obrazu, možno knihu nahradí – ale bude to vlastne stará dobrá kniha v novom outfite.
Prečo nemôže nahradiť knihu film? Na túto tému sa popísali tony úvah a štúdií. Osobne vidím dve odpovede. Jednak, ak knihu prečíta milión čitateľov, zostane milión rozličných vnemov, predstáv, nepochybne aj interpretácií. Ak knihu sfilmujú, na plátno sa dostane jediná z tohto milióna predstáv (zrejme režisérova). Nevravím, že je to nutne menej, než text knihy. Ak čítate o vzbure na Bounty, možno si neviete presne predstaviť, ako Bounty vyzerala, či aké šaty nosili námorníci a dôstojníci anglického loďstva v 18. storočí. Vo filme toto všetko uvidíte. Možno je to dobre. Ale vašej predstavivosti sú tým raz a navždy postavené vzory a medze. Skrátka, Fletcher Christian vyzeral ako Marlon Brando (ak ste túto verziu videli ako prvú), a ak sa inokedy zarážajúco podobá na Mela Gibsona či na Clarka Gabla, máte problém stráviť takú zmenu. Prinajmenšom je ťažké zostať nezaujatý.
Film môže občas knihe pomôcť (tvrdím, že Doktor Živago je krásny a pozerateľný film, pôvodná Pasternakova kniha je možno miestami krásna, ale prakticky nestráviteľná), no často sa stáva, že dôležité pasáže knihy, niekedy sama esencia, sú do filmu neprenosné. Jurassic Park od Michaela Crichtona som čítal skôr, než som videl Spielbergovo filmové spracovanie, a na celej knihe ma najviac zaujali úvahy a komentáre smrteľne zraneného matematika Iana Malcolma. Do filmu (v ktorom Malcolm na rozdiel od knihy prežije) sa z nich nedostalo nič.
Možno sa potom diviť trebárs Milanovi Kunderovi, keď svoj román Nesmrtelnost úmyselne písal tak, aby sa dielo nedalo sfilmovať?
Dosť o tom, zmyslom mojej úvahy nemá byť porovnávanie knihy a filmu, skôr hľadanie príčin, prečo kniha prežila. Dokonca sem-tam žije aj mimo Harryho Pottera a Da Vinciho kódu. Možno si to neuvedomujeme, ale (svetová) literatúra žije svoj zlatý vek. To nie je málo, v časoch, keď výtvarné umenie bežne blúdi v slepých uliciach alternatív, čo končí farebným machuľami namiesto obrazov a zváraným šrotom namiesto sôch, keď takzvaná vážna hudba trhá uši, a poézia prežíva takmer len v podobe pesničkárskych textov v populárnej hudbe. Zato v próze stále vznikajú nesmrteľné diela. Len sa, ako všetko, musia prispôsobiť dobe.
Predovšetkým, doba praje hutným a nepríliš rozvláčnym textom. Ponuka je totiž taká široká ako nikdy, a ak chceme počas života absorbovať čo len zlomok zaujímavých informácii a dobrých príbehov, musíme tvrdo selektovať. Nepustí nás čas. Ak román začne mnohostranovým opisom krás prírody v okolí horárne, v ktorej sa celá story začne odvíjať, pravdepodobne tú omáčku preskočíme, a ak v tej horárni pekne rýchlo nevypukne dráma (milostná scéna, vražda, návšteva mimozemšťana, zázrak, mystický zážitok, nález Svätého Grálu alebo aspoň mapy jeho úkrytu, dosaďte si, čo len chcete), hrozí, že knihu naveky odložíme.
S časom a pozornosťou čitateľa neradno príliš hazardovať. Prieči sa mi akékoľvek prznenie originálu, ale mám isté pochopenie pre postupy typu Reader´s Digest. Čo je lepšie – ak niekto číta Tolstého digestovaného, alebo ho nečíta vôbec, lebo pohľad na objem neskrátenej Vojny a mieru ho odstraší? Treba len vedieť, čo možno vyškrtať – ten istý problém napokon rieši aj každý filmár, keď má sfilmovať literárne dielo.
Dobre, mnohé vrcholné diela sú plné filozofických úvah a kúzelných metafor, môže to byť doslova báseň v próze, každá veta má svoje miesto a nemožno ju vynechať tak, aby neutrpel celok. Ale literatúra nemusí byť vždy haute cuisine. Aj náročný čitateľ v každodennom zhone zavše uprednostní literárny fastfood, a je to v poriadku. Nejde len o rozsah, ale aj o ľahkú stráviteľnosť.
Ak si uvedomíte, že trebárs Umberto Eco a Dan Brown píšu o takmer rovnakých témach, ale každý na inej úrovni, s inými prioritami, s inými nárokmi na čitateľa (a na presnosť údajov), môžete v tom porovnávaní dokonca nájsť intelektuálnu zábavku. Samozrejme, že Eco je literárnejší, a samozrejme, že Brown predá viac výtlačkov. A do literatúry patria obaja, pretože v literatúre nemá miesto len ten, koho nik nečíta.
Hlavne to celé netreba brať priveľmi vážne. Veď ide o zábavu. Prípadné poučenie či vyjavenie hlbokých životných právd je už len bonus navyše. Áno, nezaškodí, ak kniha obsahuje nejaké posolstvo. Ale nie je to podmienkou.
Žiadalo by sa čosi dodať o slovenskej literatúre. Ale to je téma na samostatný článok. Nabudúce, priatelia.
.
