Chvíľu to vyzeralo, že svet je v poriadku. Ale čím viac bol v poriadku pre jedných, tým menej sa pozdával druhým.
Asi tak sto rokov dozadu mali fyzici dojem, že zákony prírody poznajú a ich veda je aspoň v hrubých rysoch uzavretá; stačí už len riešiť detaily. A kresťanskí filozofi mali problém. Nielen s Nietzschem, ktorý vtedy písal o smrti Boha, ale i s fyzikou. Ak je totiž celý beh sveta spleťou príčin a ich kauzálnych dôsledkov, potom to, čo nazývame náhodou, je len naša neznalosť. Nič nie je skutočnou náhodou, za všetkým sa skrýva (fyzikálna) zákonitosť, a keby sme ju poznali, vieme presne, čo sa kedy a kde stane. Počiatočné parametre nášho vesmíru by predurčovali vývoj na ľubovoľne dlhý čas dopredu. Každý detail, nielen zrážka hviezd, ale i každý pád suchého listu zo stromu, stretnutie dvoch mravcov, i dúha po daždi by boli presne naprogramované, predurčené vďaka neľútostnému determinizmu. Každý úsmev, nedopísaný a zahodený milostný list, splynutie dvoch tiel i boľavý zub. Deprimujúce.
Nik síce nedokázal veštiť budúcnosť, pretože nik nepoznal polohové súradnice a hybnosti všetkých častíc vesmírnej hmoty v okamihu po Big Bangu (ani kedykoľvek neskôr), ale samotné vedomie, že budúcnosť je predurčená, muselo pôsobiť frustrujúco. Veriaci fyzik riešil dilemu: ak náhodou existuje Boh, naozaj sa na nás od stvorenia sveta len nečinne díva, tak, ako sa my dívame na rybičky v akváriu? Načo potom stvoril svet, tak nudne predvídateľný? A načo sa veriaci modlia, ak Boh nezasahuje?
Naša predstavivosť zrejme nestačí na vysvetlenie Božích motívov a plánov, ale z rýdzo ľudského hľadiska to skutočne vyzerá nelogicky: ak je Boh všemohúci a vševedúci, všetky počiatočné parametre nastavil a pozná, a tak pri svojej neobmedzenej predstavivosti vie presne, čo sa odohrá trebárs v roku 2014 o svätojánskej polnoci na rohu Palm Street a Garden Avenue, v chotári Hornej Marikovej, či kdekoľvek inde, kedykoľvek inokedy. Načo by sa s takým svetom namáhal? Všetko vie vopred, nič ho nemôže prekvapiť.
Pár mudrcov sa pokúšalo argumentovať slobodnou vôľou jednotlivcov, ale skeptici namietali, že i to môže byť ilúzia – čo ak je každé naše rozhodnutie, každé pohnutie mysle už zahrnuté v pôvodnom programe svorenia sveta? Potom si slobodu našich rozhodnutí len namýšľame.
Napokon to boli fyzici, ktorí zmenili chápanie sveta a nás v ňom. Kvantová fyzika zachránila predstavu, že nič nie je vopred rozhodnuté a nemenne dané. A ukázala možnosť, ako by mohol Boh zasahovať do svetového diania a našich osudov, bez toho, aby musel konať zázraky (v zmysle flagrantného porušenia fyzikálnych zákonov), bez toho, aby sme si to vôbec všimli! Aby bolo jasné: Nevieme, či to robí. Fyzika nám ani nepovie, či Boh existuje. A ak, či koná a ovplyvňuje udalosti práve takto. Ale vieme, že takáto možnosť existuje.
Ako to funguje? S nevyhnutnou dávkou zjednodušenia začnime faktom, že veľmi malé objekty (napríklad atómy, elektróny, protóny, atď.) sa chovajú podivným spôsobom, ktorý dokáže popísať len kvantová fyzika, klasická je tu bezmocná. A kvantová fyzika hovorí: nemôžeme vystreliť časticu presne známou rýchlosťou a presne známym smerom. Nemôžeme s istotou očakávať, že dopadne (s ľubovoľnou presnosťou) tam a vtedy, ako sme to predpovedali či vypočítali. Pretože príroda sa zásadným spôsobom bráni a neumožňuje nám presne zistiť polohu a rýchlosť (resp. hybnosť) častice. Čím presnejšie zistíme (zameriame) jedno, tým menej presné bude druhé, a naopak (ako iste viete, odborne sa tomu hovorí Heisenbergov princíp neurčitosti, a je to základ celej kvantovej fyziky). Tento fenomén nemá nič spoločné s nedokonalosťou našej meracej techniky (ktorú by sme časom mohli vylepšiť). Nie, narazili sme na istú hranicu, a príroda nepustí. („Potiaľ smieš, ďalej nie.“) Výsledok je, že nevieme presne, kam častica dopadne – vieme len vypočítať pravdepodobnosť, s akou dopadne tam a tam, a s akou pravdepodobnosťou o kúsok vedľa. V praxi to znamená, že ak vystrieľame častíc naozaj veľa, na miesta vyššej pravdepodobnosti ich dopadne celkovo viac, na miesta malej pravdepodobnosti menej. Vieme teda predvídať, ako bude vyzerať terč po ukončení dlhotrvajúcej streľby, ak zostaneme pri tejto metafore – niekde bude ako rešeto, niekde skoro nedotknutý. Čo ale nedokážeme, je predpovedať osud jednej individuálnej častice; nevieme, kam dopadne jeden konkrétny projektil. Náhodnosť, ktorá je neodstrániteľná. A takto sa chová v mikrosvete všetko, nielen lietajúce častice.
Einstein s tým mal problém. Kládol si otázku, či Boh hádže kockou, aby rozhodol, kam dopadne konkrétna častica. Odpoveď nikdy nenašiel, a je možné, že leží mimo fyziky. Je dokonca možné, že na druhej strane pomyslenej hranice sedí osobne Boh a nastavuje skryté parametre tak, aby tento elektrón letel tam a tamten neutrón narazil sem. A nezistíme to. Celkom zábavná predstava. Alebo nás až zamrazí, vyberte si.
Na tomto mieste celej úvahy pozorný čitateľ asi namietne: „Dobre, točíme tu o nevypočítateľnom chovaní mikročastíc. Ale veľký súbor častíc sa vďaka zákonom štatistiky chová vypočítateľne. Napríklad ľudské telo obsahuje nejakých 1027 až 1028 atómov, to už je skutočne veľký súbor. Aký môže mať vplyv chovanie jednotlivého atómu či elektrónu v takmer nekonečnom mori štatistiky? Pre nás – makroskopické objekty – stále platí klasická fyzika!“
Odpoveď znie: nie celkom a nie vždy.
Existujú vo fyzike javy či procesy, najčastnejšie zvané turbulencie. Majú jedno spoločné: systém veľmi vzdialený od rovnovážnych pomerov, v ktorom platí, že veľmi malé príčiny môžu mať veľmi veľké dôsledky. Počasie je typický príklad – vieme pomerne spoľahlivo predpovedať, že trebárs v piatok podvečer budú na Východnom Slovensku búrky. Ale nevieme vôbec povedať, kam udrie prvý blesk. Nevieme, či sa z postupujúcej oblačnosti spustí prietrž mračien vo Veľkom Šariši, alebo lejak začne o pár minút skôr v nešťastných Jarovniciach. O tom, kde sa začne odvíjať špirála nejakého lavínovitého deja, rozhodujú nepatrné náhodné poruchy. Niekedy by asi stačilo, aby sa ten atóm či onen elektrón pohol inak a inde, a celý makroskopický výsledok je dramaticky odlišný. Pri pohľade na nejaké odplavené domy či stratené životy možno niekto spomenie vyššiu moc. A netuší, ako presne pomenoval príčinu. Vyššia moc, vo fyzickom i metafyzickom zmysle slova.
A je vám asi jasné, že počasie je len jeden z nepreberného množstva príkladov; turbulentné javy stretávame na každom kroku. Ak Boh existuje, stačí mu ovplyvniť zopár mikročastíc, a svet nebude tým, čím býval. Ani zázraky k tomu nebolo treba. Boh si nechal dostatočný manévrovací priestor.
Vôbec netvrdím, že takto to vo svete funguje. Nie je to z mojej strany nič viac, než myšlienková hra. Predpokladám, že fyzici a snáď i osvietenejší teológovia sa podobnými úvahami zaoberajú už dávnejšie, a určite na profesionálnejšej úrovni. Nezisťoval som, aký je súčasný state of the art podobných teórií. Jednoducho, zdala sa mi to byť zaujímavá téma. Ak uvážime, odkedy a s akým nasadením riešia niektorí ľudia otázku, či je fyzika zlučiteľná s náboženstvom, azda tento drobný príspevok do veľkej diskusie niekto ocení.
Poznámka: tento článok je postskriptom k mojej dávnej eseji o fyzike:
http://www.enigma.sk/e-knihy/tomas-derer-fyzika-ocami-laika
.
