Kratučký výlet do histórie jedného pojmu: v každej stredoeurópskej kolónii ruského impéria sa komunistický režim rúcal trochu inak. Nuž a maďarská metóda dlhodobého ukrajovania z komunistického režimu (napr. postupným tolerovaním drobného súkromného podnikania, opatrnej kritiky štátu, emigrácie, atď.) si vyslúžila vtipné a výstižné označenie: salámová metóda.
To, čo u nás od nástupu do vlády praktizuje Robert Fico, sa dá označiť ako salámová metóda v opačnom garde. Takpovediac retro-salámová metóda. Podstatou je postupné ukrajovanie z trhovej ekonomiky (ktorá sa ešte ani nestihla riadne postaviť na nohy), a s každým rezom sa vraciame o krok nazad, k pomerom pred rokom 1989. Medzi tučné salámové plátky nepochybne patrí zákaz zisku zdravotných poisťovní, útok na 2. pilier, ale všeobecne každý ďalší regulačný zásah do chodu súkromného hospodárstva (zákon o strategických podnikoch, napríklad). Plazivý návrat starých čias je tým horší, že Fico bol ochotný sa kvôli svojej retro-show spolčiť s najväčšími klamármi a zlodejmi, akí sa na politickej scéne dali nájsť. Ale tak už to býva: ak chcete presadzovať niečo nekalé, najľahšie si nájdete spojencov medzi ľuďmi nezaťaženými charakterom či nebodaj morálkou. Maľovanie obrazu nepriateľa je už len sprievodným symptómom. Je pritom jedno, či ide o ťaženie proti satanským médiám (to sú tie, ktoré dosť úctivo nepoklonkujú), šikanovanie zbitej študentky, či mlátenie pokojných demonštrantov protestujúcich proti čínskej návšteve. Nič z toho azda samo osebe neznamená návrat komunizmu, ale mnoho plátkov sa nazbiera. Až sa natíska otázka, kde toto retro skončí. Odpoveď znie, že sa neskončí, kým neskončí Fico - a tu je kameň úrazu.
Prečo si myslím, že realisti by sa mali pripraviť na ďalšie obdobie ficovlády? Dôvody sú jednoduché a neradostné: primnohým ľuďom (prostým voličom i vplyvným hráčom) stále vyhovuje. Chýba onen základný pocit ohrozenia, ktorý roku 1998 zjednotil proti Mečiarovi všetkých ostatných. Pamätáte sa? Vtedy nás vymkli z NATO, kam prijali našich susedov štartujúcich z rovnakej pozície, a Európska únia nám jasne dávala najavo, že zlodejská diktatúra do EÚ nielenže nepatrí, ale neobstojí ani ako diskusný partner. Unášalo sa, vybuchovali bomby, tajná služba zastrašovala odporcov vládnej moci. Privatizácia sa zmenila na bohapustú rabovačku, kde všetky prípadné škody mal niesť daňový poplatník, dokonca do budúcna na dobu neurčitú (spomínate si na zadlžovanie štátu pôžičkami s obrovským úrokom?). Keď napokon Mečiarova banda zmarila referendum o priamej voľbe prezidenta a pokúsila sa vopred zmanipulovať voľby zmenou zákona o koalíciách, už aj menej bystrým občanom došlo, že demokracia sa zmieta v smrteľných kŕčoch. A hoci Mečiar ešte vždy počtom hlasov vyhral, už nemal s kým postaviť vládu.
Dnes je Slovensko členom EÚ i NATO, máme euro, a kríza síce zúri, no zúri i všade naokolo. Konkrétne ono salámové Maďarsko zasiahla viac, než nás (hoci, pád do jamy vyzerá dramatickejšie, ak nastal z väčšej výšky – aj vtedy, ak je situácia v jame pre všetkých už zhruba rovnaká).
Faktom ale je, že Fico ešte nevyvolal v občanoch pocit všeobecného ohrozenia. Ešte sa neunáša, nevybuchujú autá (či už s nežiaducim svedkom vnútri, alebo len tak na výstrahu), a kdekto sa utešuje, že veď ak bude najhoršie, Brusel nás pred vlastným premiérom a jeho výčinmi uchráni (o čom je však potom suverenita Slovenska?) V praxi to zatiaľ vyzerá, že Bruselskí socialisti sú Ficom uveličení – ľavičiar, a po štvrtom roku vládnutia stále taký populárny! Prosto, svetlý vzor. Takže by som sa na nich príliš nespoliehal.
V roku 1998 bola vec taká jasná, že proti Mečiarovi sa zomkli takmer všetky politické strany. Takže sa podarilo postaviť vládu bez HZDS. Dnes z parlamentných strán vylučuje spoluprácu so Smerom KDH i SDKÚ (opravené na podnet diskutujúcich), z mimoparlamentných napríklad Sulíkova SaS (škoda, že k HZDS sa nestavajú rovnako principiálne). No už trebárs Csáky si účasť vo vláde so Smerom predstaviť dokáže. Či si Csákyho dokáže predstaviť Fico, je iná otázka, veľa pytačov však len zvyšuje cenu nevesty, aj tí budúci ohrdnutí. Trúfam si tvrdiť, že za Bugára by sa SMK takto nezhovädila.
Skrátka a dobre, jednotný ľudový front proti Ficovi zatiaľ nehrozí. Ešte dlho nie. Kladiem si otázku, čo sa ešte musí stať, a neviem, či chcem počuť odpoveď. Ako povedal klasik (v Gravesovom románe Ja Claudius): Bude musieť byť horšie, aby mohlo byť zasa lepšie.
No možno si nič lepšie nezaslúžime.
