Pripomeňme si zopár známych faktov. Banky pôvodne vznikli ako úschovne cenností. Za úschovu svojho zlata občan banke čosi platil. Za pocit istoty mu to stálo. Pocit, že v stráženom podzemí banky je zlato vo väčšom bezpečí, než u občana doma.
S pocitmi istoty opatrne, učia dejiny. Pre bankára bolo veľkým pokušením, vídať tie kopy zlata od tisícok občanov na jednej kope v trezore. Úžerník môže podnikať len s vlastným kapitálom; čo tak začať požičiavať cudzie zlato?
V tajnosti to dlho robiť nejde. Raz by to prasklo, banke prestanú dôverovať, a každý si bude chcieť vklady vybrať. Koniec si domyslíme.
Bankár našiel riešenie: podelí sa o časť zisku z úrokov s vkladateľmi. Nie veľkú časť; práve toľko, aby mu vkladatelia neušli. Zostávalo doriešiť detaily (akú časť uloženého zlata môže požičať, aké záruky žiadať, a podobne - a dohodnúť sa s mocnými na percentách).
Samozrejme, na zásoby zlata v trezoroch bankárov odjakživa závistlivo poškuľoval aj štát (vláda, panovník). V očiach každého panovníka a takmer každej vlády je len jedno správne miesto pre zlaté poklady: kasička panovníkovho financministra. Tam nikdy nie je dosť peňazí na všetky smelé projekty, či už išlo o stavbu pyramíd v starovekom Egypte, alebo o (prinajmenšom zdanlivo) verejnosti prospešnejšie veľdiela a sociálne programy zabezpečujúce voličské hlasy dnes. Takže vládca oslovil bankára so žiadosťou o pôžičku (v dnešnom newspeaku: „Kúp si štátny dlhopis!“). Pre bankára to bola ponuka, ktorú nemohol odmietnuť (inak možno riskoval stratu licencie, ktovie), na druhej strane, kým občan (malá ryba) ručil nanajvýš dákymi nehnuteľnosťami, štát mohol ručiť štátnym majetkom, ale predovšetkým (tu prosím o zvýšenú pozornosť!) ručí pracovnou silou svojich daňových poplatníkov, ktorí sa na prípadnú štátnu sekeru budú skladať celé roky. Či chcú a súhlasia, sa ich nik nepýta. Za odmenu vládca sľúbil bankárovi, že bude prižmurovať oči aj nad niektorými hazardnými investíciami banky, nad požičiavaním za hranicou opatrnosti. Ak by mala konkrétna banka padnúť, veď vládca zariadi, aby sa daňovníci solidárne poskladali na jej záchranu; nik si predsa neželá, aby vkladatelia prišli o všetko a pomreli hladom. Nerobí to dobrý dojem, a na dojme napríklad v demokracii záleží.
Dohoda vládcu s bankou mohla ísť i ďalej: daňovníci nielenže nenechajú banku skrachovať, ale sa (nedobrovoľne a neinformovane) poskladajú aj na prípadný ušlý zisk banky. Zvlášť, ak je banka ochotná diskrétne prispieť na volebnú kampaň vládnej strany a hradiť ďalšie náklady... tak sa rodia temné bratstvá, ktoré vládnu dnešnému svetu. Občas sa to prevalí, niekedy (zriedka!) ide politik aj za mreže, ale vcelku systém previazanosti bánk a vlád funguje pridobre na to, aby sa ho ktorákoľvek zúčastnená strana vzdala.
Kreatívnosť nenažratých vládcov nepozná hraníc, a tak v behu dejín vytvorili centrálnu štátnu banku s monopolom na emisiu peňazí. Vytvorili papierové symboly uloženého zlata. Akákoľvek, aj čiastočná viazanosť peňazí na zlato však vládcom vadila, pretože nútila k zodpovednosti. Zlato v centrálnej banke bolo stále pokušením, a ešte väčším bol tlačiarenský stroj. Takže prešli na peniaze nekryté (akými je aj dnešné euro). Tieto peniaze majú obrovskú výhodu: vládca ich môže dať vytlačiť, koľko sa mu zachce. Trh síce zareaguje a začnú stúpať ceny, no štát nakúpi služby a tovary ako prvý, a chudák občan-zamestnanec ako posledný, keď už všetky ceny stúpli, len jeho plat ešte nie. A ak aj časom plat stúpne, znehodnotenie občanových úspor v banke už nenahradí nik.
Infláciu nevynašli v demokracii, ale rozhodne sa demokratické vlády príliš nesnažia, aby ju potlačili. Tu má dnešná demokracia slabý bod: od slušných politikov by ste čakali, že pred voľbami budú sľubovať stabilnú menu, nižšie dane, viac osobnej slobody i slobody podnikania, redukciu štátnej byrokracie a jej zjednodušenie, menej buzerácie občanov štátom, atd., a tiež by ste čakali, že sa sľuby aspoň pokúsia dodržať. Politici však rátajú aj s hlasmi spolku L+L, to jest, Lúzri a Luza.
Poznámka - objasnenie pojmu: Lúzri sú ľudia, ktorí sa dostali do zlej sociálnej situácie bez vlastnej viny, napríklad kvôli zdravotným problémom, obmedzenosti vlastných fyzických možností či intelektu, zásahom vyššej moci atd., skrátka, ktorí v živote z nejakého dôvodu prehrávajú. Naproti tomu Luza sú lenivci, povaľači, opilci, nezodpovední hazardéri a súčasne drzí krikľúni, žiadajúci viac práv pre seba a povinnosti výlučne pre druhých, zvlášť povinnosť ostatných pomôcť im, Luze. (Je kruté a cynické, že sa tak rôzne skupiny ľudí ocitajú v spoločnom vreci, žiaľ, z pohľadu ekonomiky tvorí celý spolok L+L skupinu čistých príjemcov.)
Keďže L+L sú tiež voliči (a nie je ich málo), politici im vo voľbách nadbiehajú sľubmi pomoci. Takej veľkej pomoci, na akú v štátej kase ani náhodou niet dosť peňazí. Nevadí, už sme videli, že politici si natlačia peňazí, koľko chcú. Má ich počínanie nejaké hranice?
Iste. Extrémna inflácia by napokon zruinovala celé hospodárstvo, a ľud by sa nebodaj vzbúril. (Videli sme toť na Islande, že aj dnešný ľud sa dokáže vzbúriť.) I v menej extrémnej situácii môže inflácia spôsobiť, že voliči budú nabudúce voliť iných politikov. Vtedy prichádza na rad plán B: politik hľadá výhovorky, aby zakryl svoju zodpovednosť za všeobecné zdražovanie, a za to, že ľudí okradol o úspory.
„Rastú svetové ceny ropy!“
„Posilňujeme bezpečnosť nášho štátu, vzrástli výdavky na armádu!“
„Tsunami, povodne, zemetrasenia, skrátka, vyššia moc!“
V dobe rýchleho a slobodného šírenia informácii účinnosť niektorých výhovoriek slabne, pretože ich pravdivosť si možno preveriť. U menej vzdelaného voličstva však stále zaberajú výhovorky konšpiračné:
„Za všetko môže svetové sprisahanie Židov a slobodomurárov!“
Je však zrejmé, že ani výhovorkami sa nedá ukecať a zahladiť všetko. A tu prichádzajú na pomoc banky, ako vieme. Banka štátu požičia, čoby nie. Politik môže chvíľu rozmaznávať svojich voličov, tak, ako francúzska vláda rozmaznáva svojich dotovaných poľnohospodárov, či grécka Grékov. A ešte sa z tých požičaných peňazí ujde aj sponzorom vládnucej strany, a rôznym spriazneným osobám. Kým príde čas na platenie účtov, bude už šikovný politik po volebnom období, a dane bude musieť zvyšovať nová vláda, ktorá schytá hnev ľudu (šikovný politik ju z opozície s chuťou pokritizuje, že on by také ožobračovanie národa nikdy nedopustil). Umenie šikovného politika je, vyčkať čas, keď sú dlhy splatené, aby sa sľubmi ďalšieho hýrenia a rozhadzovania peňazí opäť dostal vo voľbách k moci. Poznáme to, nie?
Problém je, že aj toto striedanie zodpovedných vlád s vládami socialistov vyčerpáva svoje možnosti. Ubúda vlád, ktoré si ešte trúfajú byť zodpovednými. Západ si zvykol, že blahobyt je základným ľudským právom občana, aj keby sa kvôli nemu malo žiť nad pomery a na dlh. A tak dlhy nie sú splatené, len ďalej rastú. Čo s tým? Pomohla by stará dobrá inflácia, vravia si štátnici. Ako beztrestne natlačiť viac nekrytých peňazí a nebyť ako politik hneď odhalený, že okráda vlastných občanov? V EÚ sa odpoveďou na túto otázku stalo euro. Euro bol politický projekt (primárne najmä francúzsky), slúžiaci na zamaskovanie inflácie. Mal zakryť stále padajúce kurzy meny ostatných štátov oproti stabilnejšej nemeckej marke. Ostatní hýrili, nemecká Bundesbanka sa snažila správať zodpovedne. Naproti tomu, Európska centrálna banka si dnes môže tlačiť inflačné peniaze podľa politickej objednávky z Bruselu. Firma Delors, Mitterrand a spol. dosiahla, čo chcela.
Napokon, terajšia kríza odhalila ďalšiu funkciu eura: prerozdelenie škôd vzniknutých nezodpovednosťou niektorých členov. Na úkor zodpovednejších, čo na tom, že sú možno chudobnejší. Euro núka nové možnosti! Politik (v Grécku, Portugalsku, Taliansku, dosadiť podľa okolností) si môže ďalej požičiavať na krytie sľubov svetlejších zajtrajškov, a na dlh sa poskladajú daňovníci za hranicami jeho krajiny! Za hranicami jeho voličskej základne! Doteraz najvyšší stupeň sofistikácie. Čo myslíte, dokedy toto môže vydržať?
Opoveď je prostá: kým my a nám podobní budeme držať (hubu a krok).
Väčšina našich politikov si zatiaľ domáce úlohy voči Bruselu plní vzorne. Ako volič si vravím, že by už hádam aj stačilo.
(Pokračovanie onedlho)
