Samozrejme sme toho v novembri 1989 získali oveľa viac - sloboda znamená možnosť žiť podľa seba, rozhodovať o vlastnom osude, učiť sa svojprávnosti. A teda aj zodpovednosti za seba a svojich blízkych. Otvorené hranice som pokladal za minimum - pre mladého človeka bez záväzkov za najpodstatnejšie minimum, ktoré zatiaľ ešte žije a trvá.
Že socík (ktorý mal byť "na večné časy") už nebude mať dlhú životnosť, sa na úrovni bežného občana dalo tušiť už v lete 1989. Sovietsky zväz bol v kríze, zahltený vlastnými problémami (Rusi nestíhali v zbrojných pretekoch, ktoré zahájil veľký americký prezident Reagan - presne s úmyslom, dostať toxické Sovietske impérium do kolien. A na tom už nemohli nič zmeniť ani Gorbačovove pokusy o reformu nereformovateľného systému). Takže Sojuz strácal kontrolu nad vlastnými kolóniami, teda socialistickými štátmi stredovýchodnej Európy, a vzniklo časové okno, v ktorom bolo možné zbaviť sa sovietskej nadvlády a zariadiť si veci po svojom. A režimy začali padať ako hnilé hrušky; najdlhšie vzdoroval socík v Československu a v Rumunsku.
V lete 1989 som bol na návšteve u príbuzných v Budapešti. U nich som v televízii videl mladého revolucionára Orbána, tak nepodobného dnešnému maďarskému premiérovi, ako ohnivo reční o nelegitímnosti moci komunistickej strany - a toto vysielala štátna televízia! Spadla mi sánka (u nás bolo čokoľvek porovnateľné nemysliteľné); pochopil som, že v Maďarsku sa starý režim už láme, a je fyzicky nemožné, aby sa u nás udržal. Že je to len otázka času, kým aj u nás ľudia vezmú veci do vlastných rúk.
Ako absolventovi vysokej školy mi ale prišiel povolávací rozkaz, teda príkaz nastúpiť povinnú vojenskú službu (neuposlúchnutie sa trestalo väzením). 1.októbra 1989 som sa mal hlásiť u vojenského útvaru v severných Čechách. A tak sa stalo, že najväčšiu historickú udalosť môjho života som nedobrovoľne prežil za hradbami kasární, ktoré sa na pár týždňov zmenili na väzenie - nijaké vychádzky, nijaké krátkodobé opustenie za účelom napr. návštevy rodiny - len z novín, ktoré nám neprestali doručovať, a neskôr i z televíznych správ sme sa v útržkoch dozvedali, že už sa to deje. To, o čom som od detstva tajne sníval. Takže prepáčte, priatelia, moja neúčasť na námestí je nedobrovoľná absencia. Nebol som pri tom(!), a nič som s tým nemohol robiť; i prvé slobodné voľby v r. 1990 som absolvoval v kasárňach. Iste, medzitým som už bol na pár dní doma, navštíviť rodičov (a zistiť, že potenciálna frajerka si už medzitým vybrala niekoho iného, ale na tom nezáleží).
Keď som sa napokon vrátil do civilu a do zamestnania, eufória už dávno vyšumela. Kúpil som si hneď na stanici pohár s logom Verejnosti proti násiliu, a v práci som si ho natešene postavil na písací stôl v laboratóriu. Čakalo ma prekvapenie: kolegovia ma skoro opľuli, vraj, či mi nie je hanba, a že to mám radšej odložiť. Len postupne som sa dostával do obrazu. Že ako vždy a všade, na každú revolúciu sa začnú nabaľovať oportunisti a prospechári, akonáhle to vyzerá, že revolúcia uspeje.
V našej firme sa najväčším VPN-károm stal človek, ktorý po sovietskej okupácii 1968 viedol previerky a personálne čistky - teda tí, čo prejavili nesúhlas s okupáciou, boli jeho rozhodnutím vyhadzovaní z práce, odsúdení na podradné zamestnania. Lenže ľudia sa obmieňajú, a tí zostávajúci majú krátku pamäť či malú dušu... Na schôdzi sa vraj ako jediná postavila staršia laborantka, a dotyčnému exkomunistovi vykričala: "A vy, pán inžinier, vy sa nepamätáte, čo ste robili pred 20 rokmi? Vy sa nehanbíte??" (samozrejme ju následne vyhodili z práce - tentoraz v 1990) Pochopil som, že niektoré veci a niektorí ľudia sa nemenia. A pohár s logom VPN som postavil na policu, kde bol menej na očiach.
Ale cez víkend som cestoval do Viedne a žasol - bol to iný svet. Dnes sa mu navonok podobáme, ale vieme, že je to celé zložitejšie.
Slovenským premiérom sa ešte v mojej neprítomnosti stal veľkohubý človek menom Mečiar, ktorý síce dokázal oslovovať masy, ale od začiatku v ňom niektorí tušili kriváka - postupne vyšlo najavo, že tento agent štátnej bezpečnosti (pravdepodobne školený i KGB) sa pár mesiacov po novembri úspešne infiltroval medzi revolucionárov, i na odporúčanie naivného dobráka Dubčeka (ktorého manipulatívne očaril); Dubčeka i revolucionári brali ako autoritu (ktorou v skutočnosti nebol), a tak jeho názor zavážil. Plus, ku kreslu ministra vnútra Mečiarovi pomohol Čič. Mečiar po ďalších voľbách prispel k rozpadu Československa, ale ten príbeh poznáte - a ja som prišiel o vlasť.
Aby nevzniklo nedorozumenie: nikdy v živote som ani na sekundu nepochyboval, že odstránenie socializmu bolo dejinnou nutnosťou, a som nesmierne šťastný, že k nemu došlo. Že zo Slovenska v dohľadnej dobe druhé Švajčiarsko nebude, som pochopil rýchlo (ale dostali sme šancu, aká po desaťročia neprichádzala do úvahy), a tak som sa necelý rok po návrate z vojenčiny vybral do Švajčiarska skutočného. To je však iný, osobný príbeh, ktorý sem teraz nepatrí. Nikam by som však nemohol, nebyť novembra... (mimochodom, aj keď to často ľutujem, som sa z osobných dôvodov vrátil).
Stále máme obrovský dôvod na oslavu, aj keď vrchnosť zrušila štátny sviatok spojený s pracovným voľnom. Plné regály tovaru v obchodoch i možnosť cestovať sú tu pre všetkých - ďalej to závisí od obsahu peňaženky, tú má každý inak naplnenú, ale rovnosť je falošný ideál. (Môžete mať buď slobodu, alebo rovnosť, oboje naraz nejde. Ovce sa slobody boja, v stáde nemusia rozmýšľať, rozhodovať o sebe, ani niesť zodpovednosť - a tak niektoré ovce na socík spomínajú s nostalgiou.)
Chápem, že Fico a podobní toto výročie nenávidia - Fico je síce po štvrtý krát premiérom, lenže kým máme demokraciu a nenecháme si ju vziať, jeho právomoci majú svoje medze, a je vládcom na dobu určitú. V socíku by zrejme bol na čele Komunistickej strany Slovenska (s monopolom na moc, zakotveným v komunistickej ústave), a to znamená, že jeho pozíciu by nemohli ohroziť nijaké voľby - za socíku boli len fraškou. A samozrejme by mu nehrozilo nijaké trestné stíhanie.
Pre bežných ľudí sa zmenilo viac, než si dnes mnohí pripúšťajú - tým viac, že etapa rastúcej prosperity (i rastúcich nákupných centier, hoci kde-tu ešte nejaké stavajú) je za nami. Ak to dnes ide z kopca, môžeme si za to väčšinovo sami. Čokoľvek zmeniť, si žiada najprv aspoň chápať príčiny - a toto je tradične našou slabšou stránkou. Viac som o našej dnešnej situácii písal minule: Tak si to zhrňme - Tomáš Dérer - (blog.sme.sk)
Čas je vzácny - mladí to pochopili a už po desaťročia odchádzajú, stále viac. Prečo - a čo s tým - je téma na iný dlhý článok. V generácii mojich rovesníkov, napríklad spolužiakov z gymnázia či z vysokej, takmer nepoznám príklad, kde by (dnes dospelé) deti tých spolužiakov ostali na Slovensku. Ak nie sú ďalej, prinajmenšom zakotvili v Českej republike. Pretože, ako píšem v úvode - našťastie máme otvorené hranice. Zatiaľ.
Niektoré boje budú musieť vybojovať dnešní študenti. A my starší, čo sme onen november zažili približne v ich veku (a mnohí sme sa doň zapojili) by sme ich aspoň mali podporiť a kryť im chrbát. To je zasa náš diel zodpovednosti.
Želám vám všetkým vydarený zajtrajší sviatočný deň. Možno sa vidíme niekde na námestí, kde som pred 36 rokmi nemohol byť.
