Celé roky som dúfal. Že ten zvrátený režim raz padne, že budeme žiť ako normálni ľudia, pôjdeme kam chceme, budeme sa verejne baviť o čom chceme, a nik nás za to nezmláti a nezavrie. Mimochodom, o sexe sa tiež nedalo baviť otvorene. Prečo asi boli komunisti takí puritáni? Aby neprišla reč na to kolektívne znásilnenie?
Dúfal som, že raz skončia na smetisku dejín. Nemôže tu predsa byť na večné časy, hoci presne toto nám vraveli v škole. Ale školu som prestal brať vážne už ako prvák, keď som po druhom školskom dni prišiel domov a zvestoval: „Mami, Lenin je náš veľký dobrý otec!“
Moja matka uvážlivo zdvihla zrak, a ukázala smerom ku gauču: „Tvoj otec je tamto.“
Pravda. Veď s tým Leninom to ani biologicky nebolo možné. A predsa sme sa v škole dozvedali ďalšie prevratné skutočnosti. Že na rozdiel do zlej kapitalistickej cudziny, u nás máme školstvo zadarmo. A zdravotníctvo takisto. A bratia Rusi nám dodávajú ropu (zrejme tiež zdarma; o tejto stránke veci sa cudne mlčalo), lebo nás majú radi a chcú, aby naše hospodárstvo prekvitalo. A v roku 1968 nás prišli zachrániť od podlých kontrarevolucionárov, ktorí nás chceli uvrhnúť do občianskej vojny.
Učili sme sa o zdieračských praktikách monopolov na Západe, ale nik nespomínal, že u nás je jediným monopolom a zamestnávateľom štát. Ani o tom nepadlo slovo, že z vykorisťovaného proletára na Západe sa môže stať trebárs živnostník, robiaci sám na seba. Veď správny proletár sa takej zrady nedopustí! Organizuje sa v odboroch, štrajkuje, demonštruje a bojuje, až nastolí vládu komunistov, kde už žiadne štrajky a demonštrácie dovolené nie sú.
Dalo sa to vydržať, i tie drísty, len chýbala perspektíva. Nehladovali sme, ale ani sme nič nemali. Starým rodičom štát ukradol, čo sa len dalo, a moji rodičia, namiesto aby kradli či aspoň vstúpili do strany, poctivo pracovali a nikam to nedotiahli. Som na nich dodnes hrdý.
„Pokiaľ tu bývam v panelákovom kurníku, do roboty sa trepem nechutne preplneným autobusom, a vykorisťovaný kapitalistický robotník má domček a do roboty sa vozí vlastným autom, tak chcem byť vykorisťovaný.“ vravel sused, jeden z tých, čo si dosť necenili snahu štátu o naše dobro.
Ja som si ju cenil natoľko, že som rozmýšľal, ako po vysokej škole utiecť na Západ. Nič som nevydumal, socialistická vlasť ma prekukla a včas povolala na základnú vojenskú službu. V októbri 1989 som narukoval. A vtedy sa to stalo! Chvíľu nie som doma, a už sa tam štrngá kľúčmi na námestí! Ani som o tom nevedel. Najprv. Na útvare sme mali upravený režim, zarazené boli dovolenky, opušťáky aj vychádzky. Len z televízie sme sa dozvedali, že sa čosi deje. Už sa to deje. Už je to asi ONO. A ja som pri tom nebol!
Politické školenia mužstva nám robil nadporučík. Ešte to bral vážne.
„Tak to vidíte! Slobodná Európa vysiela, štve a rozvracia, už skurvili socializmus v piatich krajinách, a teraz to skúšajú aj u nás.“
Spýtal som sa súdruha nadporučíka, či je socializmus taký slabý, že sa rozpadne od vysielania akejsi rozhlasovej stanice.
„To nie je len jedna. A viete, akí sú presvedčiví? Ja som ich minule počúval, a bol som z toho hotový...“
Po generálnom štrajku nadporučík rezignoval: „Čítajte tlač, pozerajte správy, urobte si názor. My sme už z toho jeleni.“
Jeleni boli aj naši poprední predstavitelia. Čo teraz? Obušky nestačia? Tanky na ľudí? Niekoľko rokov sa snažili predstierať, že po vzore Gorbačova porobia určité reformy. A ľud ich nebral vážne! Dokonca si občania všimli, že dookola padajú komunistické režimy ako hnilé hrušky, a Rusi nezasahujú. Dalo sa vytušiť, že ak si doma upraceme, ruské vojská na našom území sa nám do toho tiež miešať nebudú.
Neveril som vlastným očiam, keď som na rote sledoval v televízii tie zástupy ľudí. Tie rázne slová i ten pravdoláskový sentiment. To bolo iné kafe, než prvomájové sprievody! Havel šiel z väzenia na hrad. Ja som vo väzení kasární musel ešte chvíľu vydržať, ale nič už nebolo ako predtým. Slúžil som v raketovom útvare, zdalo sa, že kvôli štátnemu tajomstvu si pár rokov nezacestujem ani k Balatonu. A zrazu, keď som šiel z vojny na dovolenku, skočil som si medzi rečou do Viedne. Tak veľmi sa časy zmenili.
Žiadny sviatok netrvá večne. Ľudia totiž nevyšli na tie námestia len kvôli slobode slova, tlače, pohybu a tiež svedomia. Vyšli aj preto, že ich nebavilo stáť vo frontách na pomaranče, hajzlpapier, čakať v poradovníkoch na auto či na družstevný byt, a hoci zarábali desatinu z toho, čo rakúski kolegovia, ešte za tie peniaze často nebolo čo kúpiť. Mysleli si, že s pádom komunistov nastane zázrak a vypukne tu druhé Rakúsko, ak nie rovno Švajčiarsko. Keď vytriezveli, sviatok sa skončil. Ale to je už iný príbeh.
Ak by som si z toho celého mal zobrať jediné poučenie, vyzeralo by nejako takto: vzali sme vtedy veci do svojich rúk. A odvtedy naozaj môžeme hovoriť, čo chceme, cestovať kam chceme, v obchodoch tiež dostať skoro všetko, a hoci z poctivej práce sa ešte stále nedá naozaj zbohatnúť, žiť ako ľudia z nej už mnohí dokážeme. To nie je málo. Lenže tuším sa nám veci z rúk opäť vymykajú. Vládnu nám bývalí komunisti, ktorí zasa robia všetko pre naše dobro, a vedia najlepšie, čo nám treba. Bruselská byrokracia je síce stále lepšia, než moskovské politbyro, ale o svojprávnosť a slobodu vlastných rozhodnutí bude treba bojovať vždy znovu. Komunizmus naozaj nepadne nikdy; je to večné pokušenie. Len či sme sa už dosť poučili.
Vzali sme to vtedy do svojich rúk. Tak to už, sakra, nepúšťajme!
