Bavíme sa o voličoch. Pre potreby našej úvahy, platca je každý, kto do štátnej kasy a sociálnej poisťovne zaplatí viac, než od nich dostane. Podnikatelia, živnostníci, a samozrejme zamestnanci. Kvôli jednoduchosti sem rátajme aj zamestnancov štátu - trebárs učiteľov či policajtov, pretože aj keby boli súkromní, poskytovali by platené služby, ktoré ostatní občania potrebujú (nechajme bokom úvahy o potrebnosti (?) uniformovaných vyberačov pokút, ide o princíp, nie o detaily).
Príjemcovia naopak dostávajú od systému viac, než doňho platia – či už sú to zaslúžilí dôchodcovia, invalidi, nezamestnaní, poberatelia najrôznejších sociálnych dávok, a podobne.
Je jasné, že ak je niekde príjemcov viac než platcov, volebné víťazstvo socialistov a ľavice všeobecne sa zdá byť neodvratné. Tipujem, že na Slovensku sú oba tábory početne takmer vyrovnané (presné počty sa ani nedajú vyčísliť – časť štátnej byrokracie je iste nadbytočná, sú to vlastne čistí príjemcovia; nuž ale, kto ich poráta?).
Pri tomto rozložení síl stačí, ak niekto sľúbi príjemcom: „Kým budete voliť mňa, moja vláda sa vám vždy postará o štedrú sociálnu podporu! A štátnym úradníkom teplé a isté fleky!“ A má vždy vyhraté.
Pri dostatočnom zjednodušení (odmyslíme si rôzne národné cítenia a iné excesy) to tak naozaj musí dopadnúť, matematika nepustí. Výsledkom je samozrejme cesta do pekla. Pretože, koho by bavilo byť platcom, ak bude parlamentná väčšina stále nadbiehať príjemcom? Byť dojnou kravou, keď dojiči stále zvyšujú výkon sacích zariadení, to časom omrzí a demotivuje každého. Naozaj bohatí platcovia uniknú do daňových rajov, ale drobný živnostník, ak nemá možnosť odsťahovať sa do teplých krajín, časom skĺzne do polohy čistého príjemcu (napr. ako skrachovaný nezamestnaný), prípadne sa tam sám a dobrovoľne poponáhľa. Štát si potom ešte nejaký čas požičiava na svoje sociálne programy, a napokon zbankrotuje. A keď sa usadí kúdoľ dymu a prachu po veľkom krachu, vo vzduchu sa naďalej vznáša otázka, kto to všetko zaplatí.
(Čo s takým Gréckom, napríklad? Nútenú správu?)
Neexistuje rýchly spôsob, ako sa takémuto scenáru vyhnúť. Buď musí byť platcov viac než príjemcov (čo znamená napr. oddialenie dôchodkového veku, škrtanie rôznych druhov veľkorysej podpory, a iné nepopulárne ťahy, ktorými sa obvykle musí zhovädiť pravica, aby naplnila kasu a mohla po najbližších voľbách zasa nechať vládnuť márnotratnú ľavicu), alebo – a tu mi prosím venujte pozornosť – treba príjemcov učiť a vychovávať. Donekonečna im opakovať, že dojnú kravu neslobodno nechať vycicať ani zmárniť. Že v záujme samých príjemcov je, aby platcovia platili – to ale predpokladá, že platcovia fungujú, makajú, nepodvádzajú ale odvádzajú, a zarobia sami na seba dosť, aby ich vlastný osud platcu neomrzel a nešli sa povedzme prefarbiť na Rómov (poctivých a pracovitých spomedzi spoluobčanov srdečne pozdravujem).
V konečnom dôsledku to znamená, voliť strany, ktoré nemajú v programe ani v úmysle zodrať z platcov kožu. Voliť strany, ktoré podporujú slobodu jednotlivca, férové podmienky pre podnikateľov, a nedeformujú trh množstvom účelových regulácii. Ktoré nekupčia s teplým vzduchom, a neplytvajú štátnymi prostriedkami na investičné stimuly (na spôsob: štátna dotácia vinohradníctva na Orave, či podpora lyžiarskych stredísk na Žitnom ostrove)
A ono v skutočnosti stačí, ak k pracovnej sile vedú udržiavané a zjazdné cesty. Aspoň v prvom kole.
Lenže takéto strany sú z definície pravicové. Pochopí príjemca, že voliť pravicu môže byť v jeho vlastnom záujme? Toto je najťažší problém demokracie!
Odkedy existuje samostatné Slovensko, ako-tak pravicovú vládu sme tu mali len raz (2002-2006). Nie zato, že by ju chcela väčšina občanov, ale vďaka kríze v ľavici a nejednote hejslovákov. Takmer zázrak, nepravdepodobná zhoda okolností.
Neviem, či sa nejaký podobný zázrak zopakuje. Zatiaľ to vyzerá, že na voličov zaberá len jeden argument (ak vôbec): že aj strany, ktoré mali plné ústa rečí o sociálnej politike a pomoci slabším, pomáhajú predovšetkým sebe a svojim kamarátom. Keď dostatočný počet príjemcov pochopí aspoň toto, máme ešte šancu. To ostatné je na Slovensku výchovnovzdelávací proces na mnoho generácií.
