Začnime ale vyhláškou:
"(4) Na príkaz dopravnej značky „Stoj, daj prednosť
v jazde!“ vodič je povinný zastaviť vozidlo na takom
mieste, odkiaľ má na križovatku náležitý rozhľad."
Každý zákon či predpis má mať svojho ducha, svoj účel, na ktorý bol prijatý (a v dobrej viere predpokladajme, že to bol vznešenejší účel, než vyberanie pokút, teda napríklad zvýšenie bezpečnosti cestnej premávky). V realite býva väčšina vecí inak, než vyzerajú na papieri. Iste, môže sa vyskytnúť extrém: blázon za volantom, ktorý na stopke v podstate ani nepribrzdí, a vrúti sa do neprehľadnej križovatky. To je ruská ruleta, ohrozuje vodiča (jeho problém), ale aj vodičov na hlavnej ceste (to už nie je len jeho problém !), a šialenci hrajúci ruskú ruletu na cesty nepatria.
Ale oveľa bežnejšie sú nejednoznačné situácie. Stopka je na mnohých miestach pred križovatkou, do ktorej máte rozhľad, už keď sa blížite. Pribrzdíte, ešte sa pohľadom presvedčíte, či je hlavná cesta voľná. Prípadne sa suniete na miesto, odkiaľ ten dostatočný rozhľad máte. Akurát nezostanete úplne stáť. Vtedy je na úvahe policajta, či vám dá pokutu za nezastavenie - obvykle dá, a vaše argumenty ho nezaujímajú, lebo policajt má pravdu z definície. Je úplne zbytočné argumentovať, že vyhláška neuvádza, na akú dlhú dobu má vodič auto zastaviť (na sekundu? desať sekúnd?), napokon, v korektnej argumentácii by vyhral matematik, tvrdiaci, že aj infinitezimálne krátke zdržanie sa môže považovať za zastavenie.
Mne vadí dvojaký meter. Ten apriórny predpoklad zákonodarcov a výkonných orgánov, že policajtov úsudok má väčšiu váhu, než váš. Pritom (ak nie ste blázon), z vlastnej vôle a vo vlastnom záujme pôjdete križovatkou tak pomaly, aby ste sa pohľadom uistili, že nič nehrozí. Ak vidíte, že cesta je voľná, možno úplne nezastavíte, lebo podľa vášho úsudku to nebolo potrebné. Je takmer isté, že pre bezpečnosť premávky zastavenie naozaj nebolo potrebné; predsa dostanete pokutu. Zákon a spôsob jeho vymáhania vám nedávajú právo použiť vlastný úsudok. Policajt ale toto právo má! Podľa svojho (ľudsky rovnako subjektívneho) úsudku posúdi, či ste zastali na dostatočne dlhý čas (alebo ste sa sunuli dostatočne pomaly), a zasiahne. (A to sa ani nebavíme o vplyve, aký môže mať na policajtov úsudok motivácia k výberu istého počtu pokút.)
Je to tým bizarnejšie, že v odhade vzdialenosti blížiaceho sa vozidla (tj. či stihnem križovatkou prejsť) sa na vlastný úsudok spoľahnúť musím, inak stojím na križovatke do noci, kým úplne opadne premávka a iné auto nebude ani na dohľad.
Je to vždy o tom istom spôsobe myslenia zákonodarcov: prikazovať a zakazovať, aj tam, kde by stačilo nezáväzne radiť či odporúčať. A hlavne, trest, postih, represia je všeliek. Parafrázujúc tvrdenie, že "neexistuje zdravý človek, len nedostatočne diagnostikovaný pacient" sa tu používa prepoklad, že každý je hriešnik, len nie každý sa zatiaľ stihol prejaviť. (Skúste hádať, z akého náboženstva sa rodí takýto spôsob myslenia, založený na prezumpcii viny.)
Tento myšlienkový svet je na Slovensku hlboko zakorenený. V diskusiách na podobné témy ma väčšina diskutérov zdrbáva. Akoby neverili v svojprávnosť svojich blížnych, asi ani vo svoju vlastnú. Čakajú od politikov, že budú občanov chániť pred nimi samými. I do EÚ sme vstupovali (aj) z obavy pred vlastnými vládami, veď čo ak zasa zvíťazí nejaký mečiarizmus. Ale zvíťazí to, čo si sami zvolíme, či nie?
Som zvedavý, či sa raz nejaká vláda odhodlá risknúť pokus typu "dni bez policajtov". Bez pokút. Policajti by zasahovali, až keď sa stane nehoda. Myslíte, že by tu zavládla Sodoma-Gomora? Každý názor v diskusii je vítaný.
.
