Vážený pán poslanec, milý Richard,
Patrím ku generácii, čo rástla do dospelosti ešte za socializmu. A osobný automobil bol pre naprostú väčšinu z nás symbolom i stelesnením slobody. Slobody pohybu v priestore, akokoľvek vymedzenom štátnymi hranicami, a tiež slobody v čase, keďže auto človeka zbavovalo ťaživej nutnosti, študovať cestovný poriadok hromadnej dopravy a prispôsobovať sa mu. Dali ste sa na cestu, kedy ste chceli vy.
Starší na dedine mali auto skôr na ukazovanie, že si ho môžu dovoliť, na nedeľnú jazdu do kostola. Inak naň sadal prach. Naša generácia už bola iná, mladí si užívali jazdu autom, po meste, kraji, i na dovolenku k Balatonu. A pokrok Západu oproti socíku sme vnímali aj cez prizmu toho, že kým sme sa my tlačili v preplnenej mestskej doprave ako dobytok, na Západe si aj bežný robotník jazdil do práce vlastným autom.
Úroveň hromadnej dopravy sa odvtedy o čosi zlepšila, nepopieram. Aj zápchy na cestách či diaľnici sa pritrafia, čo zasa vraví v prospech koľajovej dopravy. Ale základné výhody vlastného auta zostali nemenné. Sloboda v priestore a čase, i možnosť naložiť plný kufor. I dnes si totiž málokto vie predstaviť, ako by s týždňovým nákupom z hypermarketu cestoval kamsi na koniec mesta (či mimo mesta) hromadnou dopravou, ovešaný taškami a batohmi ako vianočný stromček. Kto nemá auto, si predstavovať nemusí, zažíva to. Kým tí šťastnejší na parkovisku dotlačia nákupný vozík k batožinovému priestoru svojho auta, preložia tašky a ide sa.
Ale, niečo sa stalo.
Osobná automobilová doprava je v ohrození. A mohla by to byť veľká predvolebná téma.
Európsky parlament dňa 14.2.2023 schválil zákaz predaja spaľovacích automobilov od roku 2035 (aby sme boli presní, zákaz predaja áut, vypúšťajúcich CO2, takže hypoteticky by sa vec netýkala áut na vodík - k tomu inokedy). Úmysel je zrejmý: dosiahnuť, aby na cestách jazdili už len elektromobily, čím skôr, tým lepšie. https://auto.pravda.sk/magazin/clanok/657067-nadeje-koncia-ep-definitivne-schvalil-zakaz-predaja-spalovacich-aut-od-roku-2035/
V praxi to znamená, že výrobcovia i obchod sa začnú prispôsobovať novej realite už v predstihu. I mnohé členské štáty môžu iniciatívne obmedzovať spaľovacie autá už pred rokom 2035. Prirátajme chystané sprísnenie povolených emisií (opatrenie „Euro 7“). Zrátané a spočítané, čoskoro môže byť problém, dostať sa k novému spaľovaciemu autu. A o ďalších pár rokov, i k jazdenému, pričom cena secondhandov bude len stúpať, napriek nákladom na čoraz častejší servis.
Málo informovaný laik by sa mohol diviť: „A prečo by ľudia nemali chcieť elektromobily?“
Stručná odpoveď by znela: lebo dnešné technológie ani dnešné ceny neumožňujú, aby každý prešiel na elektromobily. A očakávať, že také (technológie a ceny) budú v lehotách stanovených EU, je v rovine nepodložených zbožných želaní.
Ak chcem trošku podrobnejšie (kľudne preskočte): elektromobily sú drahé, a ako sme videli v Nórsku či Nemecku, išli na odbyt, kým boli dotované a rôzne zvýhodňované vládnymi opatreniami. Čo nemá so slobodným trhom nič spoločné. Dotácie skončili, odbyt dramaticky spadol. A to sa bavíme o podstatne bohatších krajinách.
Skúsim pár čísiel, iste nepresných, ale bazálne ilustratívnych: predpokladajme, že u nás by bežný elektromobil strednej triedy stál 50 tisíc eur. Ani keď štát prihodí dotáciu 10 tisíc, nebude to lacné auto. Takže v praxi ľahko dospejeme do situácie, že chudobnejší občania sa budú svojimi daňami nedobrovoľne skladať na dotácie, aby si bohatší mohli kúpiť elektromobil lacnejšie. Kým tí chudobnejší si ho aj tak nikdy nebudú môcť dovoliť. Má ich hriať vedomie, že síce chodia peši (alebo sa tlačia v hromadnej doprave ako za socíku), ale aspoň prispievajú na znižovanie hrozby klimakrízy? (to je niečo, o čom nik presne nevie, čo to bude a či to bude, ani aké vážne to bude, ale straší sa tým dobre).
Navyše, vzhľadom na obmedzenejší dojazd, dlhé nabíjanie (v porovnaní s časom na klasické tankovanie benzínu či nafty), obrovskú hmotnosť batérie (na dojazd bežného osobného auta povedzme 1000 km bez nabíjania/tankovania potrebujete povedzme 50 kg nafty, alebo - v elektromobile - plne nabitú, cca 1 tonu vážiacu(!) batériu. K tomu detaily, ako je životnosť batérie (zatiaľ nejasná), jej výroba (ktorá, vrátane surovín, celú ekologickú stránku veci posúva niekam inam), spomínaná hmotnosť, a tiež cena – je to ďaleko najdrahšia časť celého elektromobilu, a ak dosiahne koniec životnosti, skôr sa oplatí kúpiť nové auto, než vymieňať batériu... A mnoho ďalších detailov (kým benzín či nafta vám v dobre uzavretom kanistri vydržia roky bez zmeny, nabitá batéria sa samovoľne vybíja, aj keď je auto odparkované. Požiarne riziká pri havárii ani nespomínam (elektrolyt je horľavý, lítium v nabitej batérii tiež). Možno sa vývojom niektoré parametre podarí v priebehu rokov o nejaké percentá zlepšiť, ale nie zásadne. Základný problém (príliš nízka kapacita, laicky povedané, do každého kilogramu batérie sa „zmestí“ príliš málo energie) pri existujúcom koncepte nie je riešiteľný. Fyzika a chémia nepustia.
Ani nevraviac o tom, aké obrovské by boli náklady na nutné rozšírenie elektrickej prenosovej sústavy, aby nám sieť neskolabovala, keď večer po príchode z práce začne viacero ľudí v tej istej ulici nabíjať... a koľko je takých ulíc, obcí, regiónov? Daňovník zaplatí. (Či kto?)
...a tá elektrina na nabíjanie asi nebude lacná nikdy, ani keby hneď v celej EU rástli nové jadrové elektrárne ako huby po daždi. Opäť: hovorme o trhovej, nedotovanej cene.
Osobne som presvedčený, že dnešné elektromobily sú slepá ulica. A nejaký revolučný objav, čo by situáciu zvrátil, sa nedá byrokraticky naplánovať od stola. Možno príde o rok, možno o päťdesiat či sto rokov... (alebo aj nikdy).
Ničomu z toho, čo píšem, samozrejme „občan z ulice“ nemusí veriť. Stačilo by teda málo: nechať na voľný trh, nech si ľudia slobodne vyberú, kto si chce spaľovacie auto, a kto elektrické. A časom, skúsenosťou, by zistili, čo je komu lepšie, a kupovali by to, čo sa oplatí. Ale pozor: bez dotácií na elektromobily, i bez drakonických spotrebných daní či pokút za emisie zo spaľovacích áut!
Aha, EMISIE. O tie pôvodne išlo.
Môj osobný názor na reálnosť (údajne) hroziacej klimakrízy nie je pre tento text podstatný. No opravte ma prosím, ak sa mýlim: EU prispieva k svetovým emisiám CO2, produkovaného ľudskou činnosťou, hodnotou asi 8%; zvyšných 92% pochádza z iných krajín. Z tých našich 8% neprodukuje prevádzka automobilov ani polovicu, dokonca ani keď k osobným autám prirátame kamióny. To naozaj niekto verí, že ak sa niekde na Zemi (v EU, ale atmosféra hranice nepozná) bude produkovať o necelé 4% CO2 menej než doteraz (lebo sa zakážu spaľovacie autá), bude to mať nejaký merateľný, zistiteľný dopad na klímu? Na jej vývoj? To ako FAKT?
Ak jeden klimatológ predpovedá oteplenie o 1°C a druhý o 5°C, ich predpovede sa líšia o 400%. A my sa bavíme o tom, či bude mať pozorovateľný efekt zníženie emisií o 4%... neviem ako Vám, mne tu stojí rozum.
EU v roku 2020 prijala súbor záväzkov známy ako Green Deal, kde si stanovila ambiciózne ciele: nulové netto emisie CO2 najneskôr do 2050, a zákaz spaľovacích áut do 2035. Aký bude prínos týchto opatrení (a či vôbec nejaký), nevie nik. Ničivé „vedľajšie účinky liečby“ sa však dostavia spoľahlivo (obmedzenie mobility, zníženie konkurencieschopnosti ekonomiky, a možno až jej kolaps, ak sa ľudia nevzbúria). Nevieme, pretože v rozpore s vlastnými stanovami, EU sa nenamáhala vypracovať dopadové analýzy (odhad, aké budú dopady opatrení na ekonomiku a napokon na celú spoločnosť). To, čo sa ako samozrejmosť požaduje pri schvaľovaní akéhokoľvek nového lieku (prínos verzus neželané vedľajšie účinky) sa pri najzávažnejšom politickom rozhodnutí v dejinách EU jednoducho odignorovalo, a to na obidvoch stranách pomyslených váh. Na to je pekný židovský výraz: chucpe!
https://iuhli.cz/proc-ke-green-dealu-neni-dopadova-studie/
https://iuhli.cz/zelena-dohoda-pro-evropu-se-uz-neda-zvratit/
V minulom blogu som to komentoval slovami:
„Naozaj veríte, že „horí dom“? Takže niet času, riešiť nejaké vedľajšie efekty? Iste nehorí tak, že by sa muselo hasiť okamžite a nestarať sa, či pritom nevytopíme celú dedinu, takže sa viac ľudí utopí, než koľkých zachránime z požiaru!“
Pokiaľ viem, zatiaľ jedine Poľsko sa zmohlo na vyjednanie odkladu Green Dealu, čím dalo najavo neochotu slepo a nekriticky prijať túto Bruselskú legislatívu. A čo my?
POINTA:
Zabudnime na mantru „my nič neznamenáme, nezmeníme, neovplyvníme, my môžeme len poslúchať, ako EU prikáže“. Nie, cieľom nie je ani vystúpiť z EU (neviem ako komu, mne sa užšej spolupráce s Ruskom nežiada), ani EU rozvrátiť. Len sa vrátiť zo slepej ulice na správnu cestu. Čo občan prirodzene očakáva od politikov (teda, iste by mal), je, že politici budú hájiť jeho záujmy. Takže ak nám po zrelom zvážení pre a proti vyjde, že škody spôsobené na našich občanoch vďaka zákazu spaľovacích automobilov budú väčšie, než onen (viac než otázny) prínos, osobne by som čakal od politikov viac asertívnosti v jednaniach s Bruselom. Pri hlasovaniach EP. Pri medzištátnych rokovaniach. Iste, so zelenými marxistami a fanatikmi sa vyjednáva ťažko. Napriek tomu by som rád veril, že niekde na úrovni či Bruselu, či národných vlád najvplyvnejších krajín EU, ešte nevymrel zdravý rozum. Takže vyjednať nejaké odklady, prechodné obdobia či výnimky bude síce ťažké, ale nemalo by to byť nemožné.
Tu a teraz je to aktuálny problém. A možno veľká téma pred blížiacimi sa parlamentnými voľbami, ak sa správne uchopí. Je to téma, ktorej rozumie aj „bežný občan z ulice“, ktorého asi neoslovia detaily akýchkoľvek daňových či odvodových reforiem, pretože je to zložité.
Táto téma v danej chvíli doslova „leží na chodníku“ a čaká na toho, kto ju skôr uchopí. A ako. Pre liberálnu pravicu by to bola prirodzená agenda, len si v slovenských pomeroch žiada kus odvahy. Ľudovo povedané, „chce to, mať gule“. Ale poznám politika i stranu, ktorá sa kedysi (podľa mňa správne a oprávnene) postavila proti eurovalu, hoci sa tým, vďaka nátlakom koaličných partnerov (spojenie s hlasovaním o dôvere vláde), sama pripravila o vládne a poslanecké kreslá. Ale princíp je a má byť viac, než nejaké kreslo. Ja osobne som postoj SaS ocenil.
Iste, možno to aj nechať tak. Možno sa témy chopí iná strana. Pre takú Republiku by to problém nebol, oni nepotrebujú „byť chrumkaví“ v Bruseli, pretože tam nie sú „za chrumkavých“ už ani teraz. Strany, ktoré sa netaja chuťou dostať Slovensko von z EU (i NATO) môžu na tejto téme, pri správne cielenej propagande, získať i pár voličských percent. Ale (v zmysle filmovej klasiky), „komu to prospeje?“.
Aj keby nie, EU jedného dňa zoči-voči realite bude nútená niektoré svoje ambície a plány korigovať. Ale dovtedy môže vzniknúť mnohé a nezvratné škody.
Preto by som Vás rád poprosil, milý Richard, o kúsok Vašej pozornosti. Ak ste túto záležitosť už dávno zvážili, zhodnotili a zavrhli (nepochybujem že máte omnoho viac informácií a prehľadu, a vidíte do súvislostí, do ktorých ja nemám ako), považujte prosím moje písačky za bezpredmetné. Ak sa Vám zdá, že na veci predsa niečo je, budem potešený, ak dakedy odpíšete (tu, na FB, hocikde).
S priateľským pozdravom
Tomáš Dérer
PS: len pod čiarou jedna zaujímavosť. Vo Švajčiarsku vznikla v 80tych rokoch strana zvaná Auto-Partei (pôvodne spolok priaznivcov automobilizmu), ako protiváha švajčiarskych zelených. Dostala sa i do parlamentu (1991-1995), potom sa premenovala. Zastávala pozíciu maximálneho uvoľnenia štátnych regulácií, šetrenia v ekonomike i potreby silnej armády. Bola zásadne proti vstupu Švajčiarska do EU (čo chápem, vo Schweizi funguje lepšie než v EU snáď všetko), proti imigrantom, a napokon sa príliš posunula k agresívnemu nacionalizmu a izolacionalizmu, čím prišla o voličov. No jej najschopnejší ľudia sa presunuli do Ľudovej strany (SVP), ktorá je relevantná dodnes. Nie sme Švajčiarsko, ten príbeh je napriek všetkému poučný.
