Pre začiatok jedna téza: ak sú masy občanov udržiavané v obavách až úzkosti z nejakej (jedno, nakoľko skutočnej) hrozby blížiacej sa pohromy, mnohým politikom tento stav vyhovuje. Vtedy možno prijímať zákony, vydávať zákazy a príkazy, takpovediac v skrátenom legislatívnom konaní. Bez poctivej a dôkladnej diskusie, bez vypočutia názorov z rôznych strán, a bez náležitého vyhodnotenia predvídateľných dopadov, pretože „záchrana planéty“ ospravedlňuje akékoľvek, aj unáhlené a nezodpovedné rozhodnutia.
Horí dom?
Údajná hrozba klimatickej krízy je priam učebnicový príklad. Ľavicoví a zvlášť zelení politici, aktivisti žijúci zo štátnej podpory, najrôznejšie hnutia záchrancov a spasiteľov radi šíria nálady blížiaceho sa „konca sveta“, ak vraj rýchlo, najlepšie okamžite, niečo neurobíme. Ich obľúbeným podobenstvom i heslom sa stalo: „Keď horí dom, predovšetkým je nutné čo najrýchlejšie hasiť; až potom je čas sa starať o všetko ostatné!“. Ak máte záujem o moje odporúčanie, je prosté: nepodliehajte emóciám ani panike. Skúste sa zhlboka nadýchnuť, a potom, s kľudom a rozvahou, použiť vlastný rozum. Čo ak to nebude také horúce, ako to klimatologický mainstream a významná časť politikov vyspelého sveta už po desaťročia prezentujú? Ak „horí dom“ (globálne oteplenie), deje sa to už po desaťročia, takže snáď chvíľu na rozmyslenie máme. Unáhlené rozhodnutie môže narobiť toľko škody, že preváži očakávaný prínos takéhoto rozhodnutia. Dožili sme sa však čias, kde sa o klimatickej hrozbe nepatrí, takmer ani nesmie pochybovať. Ani o tom, že „včera bolo neskoro“ prijímať radikálne opatrenia. Kto pochybuje, je postavený na pranier ako novodobý kacír, v dnešnom newspeaku „popierač“. (Mám zavše dojem, že ho neupália len zato, že oheň by bol zdrojom ďalších emisií.) Dokonca i politici, ktorí o blížiacej sa apokalypse nie sú presvedčení, sa radšej pridajú k názoru väčšiny, lebo zoči-voči zmanipulovanej mase občanov nechcú riskovať svoj politický osud. Nemalo by nás to prekvapiť; žijeme totiž v ére populistov, nie trendsetterov. Pravda je to posledné, čo kariérneho politika zaujíma. Neškodí si to zavše pripomenúť.
Naozaj veríte, že „horí dom“? Iste nehorí tak, že by sa muselo hasiť okamžite a nestarať sa, či pritom nevytopíme celú dedinu, takže sa viac ľudí utopí, než koľkých zachránime z požiaru!
Lenže presne toto je to, čo robí napríklad Európska komisia a zatiaľ väčšinovo i Európsky parlament. Kvôli predpokladu, že čosi v budúcnosti hrozí (možno áno a možno nie) sú ochotní „iniciatívne a neodkladne“ obetovať nielen prosperitu, ale aj bazálne fungovanie ekonomiky, v konečnom dôsledku aj spoločnosti ako takej. Takže až raz budeme hladní mrznúť, nech nás hreje a sýti predstava, že sme urobili, čo sa dalo, aby sme odvrátili (skutočnú či domnelú) hrozbu. Aby bolo jasné, spomínaní politici hladovať ani mrznúť nebudú, ich rozhodnutia totiž dopadnú na nás občanov. Nech to celé skončí akokoľvek, samotní politici budú dávno za vodou, užívajúc si luxusný dôchodok niekde v súkromných rezidenciách niektorej exotickej destinácie. (Kam sa, mimochodom, asi nebudú presúvať elektrickými lietadlami na batérie...) Po nich potopa.
Ak dovolíte, skúsim vlastné podobenstvo.
Kedykoľvek má byť schválený nový liek, potrebuje tony štúdií a testov. Až s dostatkom informácií sa dá a musí posúdiť, či prínos daného lieku pre pacienta (benefit) preváži nežiaduce vedľajšie účinky. Asi sa zhodneme, že ak napríklad liek preukázateľne vylieči inak smrteľné onkologické ochorenie, jeho prínos je podstatnejší než fakt, že u časti pacientov sa počas liečby príležitostne objavili tráviace problémy. Každý zásah či ľudská aktivita, ktorá nám prináša úžitok, má aj vedľajšie efekty – a je potrebné zvažovať, či benefit stojí za to.
Človek by čakal, že podobne sa budú zvažovať i politické rozhodnutia, čím závažnejšie, tým dôkladnejšie. Máte dojem, že v prípade európskeho Green Dealu či rozhodnutia o zákaze áut so spaľovacím motorom od roku 2035, sa venovalo dosť pozornosti dôsledkom na fungovanie spoločnosti (o prosperite si radšej ani netrúfam hovoriť)? Odborne sa takej analýze vraví dopadová štúdia. V rozpore s vlastnými stanovami, EU prijala Green Deal v r. 2020 bez zodpovedajúcej štúdie https://iuhli.cz/proc-ke-green-dealu-neni-dopadova-studie/ A všetko je akože v poriadku. Najviac kritiky sa dostáva vedeniu EU paradoxne z tábora zelených aktivistov, ktorí vo fanatickej horlivosti vyhlasujú ciele EU za málo ambiciózne a s príliš dlhými lehotami prechodu na „bezemisný stav“. Oni by tie komíny a výfuky zapchali hneď! (Robia si z nás všetkých srandu?)
Z toho mála, čo som k téme zo zdrojov EU našiel a čítal, mi vychádzajú (okrem nadšenia z budovania svetlejších/zelenších zajtrajškov) skôr zbožné priania v rovine: ak aj dnešné technológie a obnoviteľné zdroje náhodou nestačia potrebám mobility, priemyslu, ekonomiky a spoločnosti všeobecne, natlačíme miliardy do výskumu a vývoja a od stola proste naplánujeme, že do roku 2035 (či do 2050, keď majú byť netto emisie oxidu uhličitého za EU nulové) sa také postupy a technológie vyvinú, či existujúce dostatočne zdokonalia. A čo, ak nebude dosť fúkať vietor, či sa slnko často ukryje za oblaky? Vrátime sa k heslu z čias začiatkov komunistov „Poručíme větru, dešti!“? (čo myslíte, zaberie to?). Veda, výskum a vývoj totiž takto nefungujú. Dnešné technológie ani zďaleka nestačia na to, aby mohol svet (v EU, ale i globálne) fungovať bezemisne. (dokonca, i keby sme sa vzdali civilizácie a išli žiť život afrických kmeňov, aspoň oheň by sem si potrebovali zakladať – a aj ten produkuje emisie... Bez nejakého prelomového objavu sa na stave vecí nič zásadného nezmení. A taký objav sa nedá naplánovať od úradníkovho stola. Vyhodíme tisíce miliárd kvôli tomu, aby teplota klesla (či nestúpla) o tisícinu stupňa? Strieľam od boku, ale nie viac, než dnešní mainstreamoví klimatológovia.
Vrátim sa k podobenstvu o liekoch. Liekom na údajné hroziace problémy s klímou má byť úplné odstránenie emisií CO2 (vydychovať ho pri dýchaní vraj ostane predbežne dovolené...). EU produkuje asi 8 % celkového množstva emisií CO2, pochádzajúcich z ľudskej činnosti na planéte Zem. Keby sa aj podarilo, stlačiť toto číslo v EU na nulu, otázka číslo jedna je: aký liečebný benefit, aký prínos očakávame? Trúfam si tvrdiť, že (keďže rôzne klimatologické modely dávajú predpovede globálneho oteplenia do konca storočia od 1 do 5°C (výnimočne i viac)), my ani nemáme šancu povedať, aké by bolo oteplenie bez európskeho CO2 a aké s ním, nakoľko predpokladané hodnoty oteplenia sa líšia o stovky percent! Čo s tým asi narobí 8 % európskeho CO2? (ale dokázateľne, prosím!) A čo viac: je dobrý dôvod predpokladať, že mnohé firmy presunú výrobu z EU do iných končín sveta, alebo kvôli vysokým nákladom na bezemisnú výrobu proste zaniknú. Nebude náhodou zvyšok sveta vyrábať to, čo prestala produkovať EU? A nebude to v Číne, Indii či Latinskej Amerike aj za cenu menej ekologických výrob a vyšších emisií? Takže na globálnej koncentrácii CO2 sa napokon opatrenia EU nemusia ani prejaviť. Záver: benefit pravdepodobne nezistiteľný.
Naopak, nežiaduce vedľajšie účinky sa prejavia spoľahlivo. A takmer určite budú ničivé. Skúšam si to predstaviť. Bohatí sa budú voziť dotovanými elektromobilmi, na ktoré im z daní prispejú aj chudobní, čo si nikdy elektromobil nebudú môcť dovoliť. Až napokon nebude autá treba, lebo nebude kam chodiť do práce, ani na nákupy, pretože ekonomika skolabuje. Nebude fabrík, azda budeme ručne okopávať políčka, aby sme si na úrovni raného staroveku obstarali aspoň „chlieb každodenný“. I tak ho nebude dosť pre všetkých. (samozrejme, toto je sci-fi. V praxi sa dávno predtým občania EU vzbúria.)
Zbláznili sa?
O čo vlastne EU ide? Chcú ísť svetu vzorom? Síce aj v USA a inde existujú zelené hnutia a časť politikov pretláča zelenú agendu, ale nik nezašiel tak ďaleko, ako EU v prípade Green Dealu. Napokon, USA odmietli ratifikovať Kjótsky protokol (je to hanebná ignorancia voči našej drahej planéte, alebo zvyšky príčetného rozumu?). Trúfam si zaprorokovať, že iné krajiny si z EU príklad nevezmú. USA nie, a Čína, India či krajiny tretieho sveta iste nie. Niekde si povedia, fajn, čo kvôli prechodu na bezemisné výroby nebudú vyrábať v Európe, vyrobíme my. A budú sa prizerať európskemu experimentu až do trpkého konca...
Kde hľadať príčiny a motívy rozhodnutí eurokomisárov? Uvedomme si, že sú to skoro všetko odchovanci spoločenskovedných odborov západných univerzít, ktoré sú tradične baštami marxizmu. Títo "zelení" politici sú napospol ľavičiari. Vychádzajú z predstavy, že poznajú recept na dokonalé usporiadanie sveta, a keďže z ich pohľadu ide o "vyššie dobro", veria, že v jeho mene smú aj obmedziť slobodu všetkých ostatných v spoločnosti (kto zažil socík, možno mu to bude povedomé). Ešte aj Grétka Thunberg vlani pre médiá otvorene priznala, že konečný cieľ úsilia zelených je a má byť zničenie kapitalizmu:
https://www.postoj.sk/118035/smrt-kapitalizmu-hlasa-greta-thunbergova?
A samozrejme, nielen ona:
Fajn, aspoň sa odkopali, a vieme... (Môj názor naopak je, že práve sloboda a kapitalizmus sú jediná fungujúca cesta k prosperite VŠETKÝCH. Teda nielen "pastierov", ale aj "ovečiek". (Použitie cirkevnej terminológie nie je náhodné.)).
https://www.reflex.cz/clanek/komentare/115981/marek-stonis-kapitalisme-bran-se.html
Len na pripomenutie: keď časť klimatológov v 20.storočí publikovala svoje predstavy o globálnom oteplení, ako dôsledku emisií CO2 a súčasne ako možnej hrozbe, pre ľavicových politikov to bol dar z nebies. Namiesto, aby sa trápili s riešeniami bežných a veľmi reálnych problémov, objavila sa (akokoľvek teoretická a neurčitá) globálna hrozba. Nová, veľká téma, len ju správne uchopiť! A náležite zveličiť, aby tým viac vyniklo hrdinstvo politikov zachraňujúcich svet – to totiž prináša voličské hlasy účinnejšie, než trebárs nejaké sotva zrozumiteľné reformy daňového či odvodového systému. Že zďaleka nie všetci klimatológovia prišli s katastrofickými predpoveďami, dokonca niektorí vravia, že je to umelý problém a búrka v lyžičke vody? Uvedomte si, že väčšina vedcov je financovaná štátom. Je teda na rozhodnutí politikov a ich úradníkov, ktorí vedci a na aké bádanie dostanú v budúcnosti peniaze. Existuje dosť indícií i dôkazov, že v uplynulých desaťročiach sa do klimatológie práve touto cestou zamiešala politika: peniaze na ďalší výskum dostávali a dostávajú prednostne (dnes už výlučne) vedci prinášajúci apokalyptické predpovede; čím väčšiu katastrofu veštia, tým istejšie im schvália grant. Kto o klíme tvrdil niečo iné, bol odstrihnutý od zdrojov financií, spochybnený a zosmiešnený, zbavený funkcií vo vedeckých inštitúciách. A ak sa ešte i dnes nájdu nejakí vedci, čo by sa opovážili popierať hrozbu klimakrízy, o takých stačí tvrdiť, že ich platí ropárska a automobilová lobby (síce to veľkú logiku nemá, jednak má štát viac prostriedkov, ale najmä, ak „zhorí svet“, zhoria predsa i popierači a diabolská lobby, ktorá ich platí... či sa snáď odsťahujú na Mars?)
O tom, čo sa stalo, už pochopiteľne písali mnohí. Z príspevkov tu na blogu, sa mne osobne páči napr.: https://blog.sme.sk/marekmacuha/spolocnost/falosny-poplach-1-sirme-paniku
...i pokračovania seriálu, kde sa autor venuje celej problematike poctivo a dôkladne, i celej genéze problému a vedeckému pozadiu.
Pointa je zrejmá: z jedného vedeckého názoru (nie jediného a iste nie nespochybniteľného) vznikla ideológia, novodobé náboženstvo, kde sa pochybnosť vôbec nepripúšťa. Takže si myslím, že časť vedenia EU tvoria ľudia, ktorí si toto zelené náboženstvo plne osvojil, a uverili, že bojujú za správnu vec. Pričom sa v zbožnom vytržení nenechajú vyrušovať realitou a jej obmedzeniami. Iní si možno myslia svoje, ale nebudú riskovať priznaním, že cisár je nahý; na to majú príliš dobre platené funkcie. A ako vždy a všade, i tu sa na ideový mainstream nalepil dostatok cynických prospechárov, lebo napokon, aj solárne panely, veterníky či batériové úložiská sú pre niekoho dobrý biznis (štátom istený v podobe dotácií; tu sa nemá čo pokaziť, daňovník to istí).
Čo s tým?
Aj keď to možno nie je na prvý pohľad zrejmé, stále sme väčšinou svojprávni, a EU je zatiaľ stále demokracia. Kde možno ľudia zavše nevedia, čo od dobroty (pri nedostatku skutočných problémov si dokážu vytvárať umelé), stále je to neporovnateľne lepšie, než v Rusku, kde nevedia, čo od „zloty“. (touto poznámkou asi stratím prípadných fanúšikov z tábora rusofilov, ale tí mi skutočne chýbať nebudú).
Je chybou myslieť si, že Slovensko aj tak nič nezmôže, a je osudom nás občanov, ale i našich politikov, v lokajskom predklone a bez akejkoľvek kritiky prijímať každé rozhodnutie z Bruselu. (OK, máme mizerných politikov, ktorí často robia i nadprácu alebo vymýšľajú nové opatrenia pre vlastnú potrebu, s nepravdivým zdôvodnením, že „EU to po nás žiada“. Tých treba priebežne demaskovať. Plus, pre mnohých slovenských europoslancov v Bruseli je poslanecké miesto výnosná trafika, nič viac.)
EU toho ale skutočne žiada, a prikazuje či zakazuje stále viac. Treba si uvedomiť, že v tom nie sme sami. Hroziaca nedostupnosť automobilov (lebo mnohí si nebudú môcť dovoliť elektromobil, lebo nabíjanie a dojazd pri váhe a cene batérie nie sú až tak sexi, lebo elektrická prenosová sústava zatiaľ nie je stavaná na masovejšie používanie elektromobilov, lebo elektrina bude sotva dakedy lacná a nie každý si môže dať na dom solárne panely, atd. atd.) je problém všetkých, samozrejme, prednostne chudobnejších krajín EU. Mať vlastné auto je pritom pre veľkú časť občanov najmä symbolom i prostriedkom osobnej slobody a mobility. Takže dopady aktuálnych rozhodnutí: https://auto.pravda.sk/magazin/clanok/657067-nadeje-koncia-ep-definitivne-schvalil-zakaz-predaja-spalovacich-aut-od-roku-2035/
...vyvolajú pochopiteľnú nevôľu širšej vrstvy občanov, znásobenú u tých, ktorým už dochádza, že EU od nich žiada zbytočnú obeť. Je to veľká téma, ktorej by sa mohol chytiť niektorý politik či strana, zvlášť teraz v predvolebnom období. Téma, ktorá tu a teraz doslova leží na zemi, stačí ju zodvihnúť. U nás na to zatiaľ chýba odvaha. Celkovo, ťažko na Slovensku nájdete politika, ktorý by si trúfol spochybniť zelenú politiku EU. Zatiaľ sa odvážilo otvorene vyjadriť názor pár ľudí z ekonomiky. (Mal som link na jeden zaujímavý rozhovor; RTVS ho už zo svojej stránky odstránila...).
To už rozdiel oproti susednému Česku je zreteľný. Europoslanec Alexandr Vondra je len najznámejší (kto chce, kopu zaujímavých debát s ním si iste vygoogli), ale rozhodne nie jediný príklad. Obavy z vývoja vyjadrujú i ďalší: https://www.seznamzpravy.cz/clanek/green-deal-nas-ozebraci-boji-se-cast-senatoru-radi-by-zaradili-zpatecku-179626
A nezaháľajú ani vyslovene klimaskeptickí aktivisti, ako V.Kremlík: https://www.klimaskeptik.cz/
Nie sme v tom sami, takže možnosť koordinovaného postupu s inými krajinami sa ponúka. Dokonca si myslím, že raz bude nutná. Je jasné, že s aktuálnym vedením EU, teda predovšetkým s Komisiou, bude ťažké sa na čomkoľvek dohodnúť, to je, ako keby ste arcibiskupa katolíckej cirkvi presviedčali o neexistencii Svätej Trojice. Lenže realita nepustí, a ak sa EU nemá napokon rozpadnúť či zaniknúť v ekonomickom kolapse, bude nutné dlho a trpezlivo jednať o kompromisoch, ústupkoch, výnimkách, prechodných obdobiach (v prípade potreby, i na desaťročia), a to je práve úlohou politickej reprezentácie. Zatiaľ nevieme, aká u nás vzíde z volieb (dôvodov na obavy je dosť). No paradoxne, práve téma ničivých dopadov „dekarbonizácie“ by mohla pred voľbami do NR SR zamiešať karty. Hľadá sa odvážlivec.
