(Strih: október 2024, Brussels, Rue de la Loi 200).
Predsedkyňa Európskej Komisie sa nervózne prechádza po svojej kancelárii na najvyššom poschodí budovy Berlaymont (sídla Európskej Komisie) a ani výhľad na farebný jesenný Brusel jej nezlepší náladu. A vôbec - keď po Maastrichte začala roku 1993 úradovať súčasná, novými právomocami posilnená Európska únia, mohli aspoň postaviť komplet novú budovu, nielen faceliftovať toto presklené železobetónové monštrum zo 60tych rokov 20.storočia, akokoľvek rozľahlá je stavba. Ursulina kancelária mala byť oveľa vyššie, nie na hlúpom 13.poschodí, ale bruselské úrady vyššiu budovu nepovolili, aby vraj nekazila siluetu tejto časti mesta. Smiešne! Napokon, šéfka EK je najmocnejšou osobou Európy (ak ešte nie, čoskoro bude – len ju zavše trápi neistota). Mala by mať mrakodrap! Jej Komisia má k dispozícii asi 32000 členov administratívneho aparátu – skúste si tú kancelársku armádu čo len predstaviť! Ani do tejto mega-budovy by sa všetci nepomestili, samozrejme, mnohí pracujú z domu či z iných lokalít. Byrokrati, právnici, ekonómovia, experti na všetko možné i nemožné...a to ešte nerátame externých spolupracovníkov; 32 tisíc je tu priamo zamestnaných. Samozrejme, tu majú svoje kabinety Ursulini komisári – je ich 27, jeden za každý členský štát. (nechcite vedieť, koľko to všetko stojí...)
To nie je len tak, dirigovať celú Európu – musíte robiť dojem, budiť autoritu, a na ničom nemá zmysel šetriť, veď tu sa rodí budúcnosť kontinentu! A Ursula je „niečo ako kráľovná“ (alebo máte dojem, že vzišla z nejakých všeľudových volieb, ako trebárs americký prezident? Nie? Uhádli ste - žiadne také voľby sa nekonajú; pravidlá hry bruselského cirkusu boli nastavené úplne inak).
Aspoň ten nábytok má Ursula nový... po kilometroch nervózneho prechádzania sa ustato posadí do jednej z kožených pohoviek (pravá koža síce nie je celkom progresívna, a čo?), a užíva si ticho. Do tejto miestnosti chodí len Ursulina „politická osobná stráž“, teda 6 členov jej kabinetu; zavše príjme iného komisára. Každý z nich má vlastnú podobnú „ochranku“, ale tá ostáva predo dvermi. Nuž, obozretnosti nikdy nie je dosť, v tomto klube intrigánov, veľkom a rozvetvenom ako Vatikán... (zavše sa tu domáca pani cíti izolovane od sveta, a ten pocit zodpovedá realite).
Skutočný dôvod Ursulinej zlej nálady leží na stole, a volá sa Draghiho správa. Úradne nazvaná „The future of European Competitiveness“, čiže budúcnosť európskej konkurencieschopnosti. Extrémne zostručnená verzia asi 400-stranovej správy by mohla vyzerať:
NADPIS (Budúcnosť konkurencieschopnosti...) a pod tým stručná veta: „Biedna, časom žiadna.“ Prípadne dovetok: „Ale požičiame si nekresťanské prachy, a zase to chvíľku pôjde.“
Samozrejme, takto priamočiaro a bez servítky to napísať nejde. Treba analyzovať súčasný stav únie a trendy jej vývoja – hlavne teda, nakoľko je a bude schopná konkurovať na svetových trhoch – potom, rozobrať príčiny prípadných problémov (že nejaké sú, už nejde celkom zamiesť pod koberec), a navrhnúť riešenia (to je najťažšie, lebo tu sa bije rozum s dogmou a ideológiou).
Inokedy by Ursula s takým traktátom nestrácala čas. Nech ho študujú byrokrati, pracujúci pre Komisiu; platení sú dobre. A pre ňu spíšu pointu na jednu A4-ku, nech si šéfka prečíta. Lenže, toto nie je hocijaká správa, ani od hocikoho.
Predsa, Mario Draghi je bývalý šéf Európskej centrálnej banky. Teda niekto, kto do krutej reality európskych financií naozaj vidí (krutej pre občanov, tí napokon všetko zaplatia). A nech napíše akokoľvek uhladený a umiernený text, ktorý nemá nikoho uraziť ani spochybniť veľkorysé ciele Komisie, musí obsahovať aspoň stopu reality. A keďže Komisia (ešte zatiaľ) nie je úplný ekvivalent niekdajšieho Sovietskeho politbyra, nejde závery takejto správy jednoducho vyhlásiť za štátne tajomstvo a správu nikomu neukazovať. (Tejto skutočnosti si pán Draghi bol iste vedomý, a pri písaní použil nutnú dávku diplomacie.)
A čo viac, šéfka Komisie si osobne túto analýzu objednala - a keď bolo jasné, že závery správy nevyznejú pre doterajšiu činnosť jej Komisie dosť lichotivo, Ursula požiadala autora, aby so zverejnením počkal do európskych volieb, konaných v júni 2024. Až keď mala Ursula istotu, že je novým Parlamentom potvrdená vo funkcii, mohla správa uzrieť svetlo sveta (v septembri 2024).
V správe sa všeličo potvrdilo, čo sa dalo tušiť dávno: Európska únia zaostáva za USA, a dokonca už aj za Čínou: stále menej ľudí tu ešte čosi vymýšľa či vyvíja, odchádzajú inde, odchádzajú aj celé firmy... dôvodom je (aké prekvapujúce!) jednak nesmierne drahá energia, ešte predražená o emisné povolenky, zložitá byrokracia a priveľa regulácií. (ale, čo by ste chceli? EU vie prílišné regulácie liečiť len ďalšími reguláciami, nič iné sa títo ľudia nenaučili).
Napokon, Draghi jej to azda povedal osobne: „Milá Ursula, ak chceš dobiehať a predbiehať Amíkov a Číňanov, súčasne dekarbonizovať, a najnovšie aj zlepšiť obranyschopnosť EU – nechcem tým narážať na tvoje niekdajšie pôsobenie ministerky obrany – tak ti musím povedať, že pri dnešnej produktivite EU si musíš vybrať. Nedá sa mať všetko naraz.“
„Ale ja chcem a MUSÍM mať všetko naraz, ak mám politicky prežiť, Mario! Znižovanie emisií až po dosiahnutie nuly do roku 2050 sme si dali ako cieľ, z ktorého nemienime ustúpiť ani o milimeter - aj tak na nás zelené strany aj aktivisti kritizujú, že sme málo ambiciózni! Takže musíme vylepšovať ponuku. Napríklad zníženie emisií o 90% už do 2040, emisné povolenky aj pre domácnosti a osobné autá, a tak podobne.“
„Lenže ak budeš príliš tlačiť na pílu, všetko bude stále drahšie. Hlavne tu už naozaj nebude nikto nič vyrábať... iba mukli v postkomunistických štátoch únie. Aj tí si na to dovezú Ukrajincov. Alebo sa ti proste členské štáty vzbúria, a EU sa rozsype ako domček z karát. Alebo oboje.“
„A čo mám podľa teba robiť?!“
„Veď to píšem v správe. Požičať si. Vcelku bagateľ, 800 miliárd eur každý rok. Na investičné stimuly, a tak... Vieš, že mám prehľad. Stále sme bohatá ekonomika, a hlavne - stále sa tak ešte javíme, to je podstatné! EU ešte má akýsi kredit, má čím ručiť, toľko vám ešte svetové finančné trhy požičajú. Ber to tak, že si kupuješ čas, sebe aj celej EU.“
Ursula s výrazom ľadovej kráľovej hľadí z okna, potom povie: „Niekto sa môže spýtať: a čo potom?“
Draghi sa milo, galantne usmeje: „Ale no... sme dospelí, nie? To už ani teba, ani mňa trápiť nebude. Mňa trochu, mám to moje Taliansko rád... Možno EU raz prevezmú Číňania a podobní Ázijci, ako hlavní veritelia. No ako ťa poznám, to už si budeš užívať zaslúžený politický dôchodok v nejakej peknej vilke v Tichomorí. Ja sám tam zopár takých nehnuteľností mám... Stúpanie hladín oceánov? Poznáš ma, nikdy som tomu neveril, len to nemôžem povedať nahlas. A keby predsa – nebola by v tom symbolika? Ako sa vraví – po nás potopa.“
Ursula by sa pri spomienke na rozhovor takmer usmiala, len ju škrie Draghiho narážka na jej ministerské pôsobenie na obrane. Tak sa snažila, toľko rokov! A pre médiá predsa zostala osobou, ktorá riešila strih poľných uniforiem pre tehotné tankistky. Ale veď, v rámci diverzity a genderovej inklúzie bola aj toto dôležitá vec – len tí tupci to nechápali! ...alebo ten posmech, keď na spoločné cvičenie vojsk NATO prišli nemeckí vojaci s drevenými násadami na metly, namiesto reálnych pušiek a samopalov (tie sa predali kamsi Saudskej Arábii). Aspoň si nik neublížil. Veď Ursula sama verila, že po rozpade Sovietskeho zväzu nastal koniec dejín, a v Európe už nikdy žiadna vojna nebude. Nejaké kmeňové potýčky kdesi v Afrike, večné a tradičné konflikty na Blízkom východe, to je tak všetko. Udržiavať armádu, dokonca ju cvičiť a vyzbrojiť, pokladala v dnešnej dobe za hlúpy, spiatočnícky prežitok, ako napokon na Západe skoro každý - čo jej nebránilo, funkciu ministerky vo vláde Angely M. prijať. A napokon sa dostať sem.
Vždy sa pokladala za profesionálku života. Takmer do všetkých funkcií svojej dlhoročnej kariéry sa dostala bez priamej voľby, zákulisnými dohodami – to je umenie, prežiť a ostať na výslní! Niekedy to bolo o vlások – aj keď ju Merkelka nominovala za predsedkyňu Európskej Komisie (OK, formálne nominuje Európska rada...), musel jej nomináciu schváliť Europarlament – a prešla tesnou väčšinou 9 hlasov, z celkových takmer 750. Na druhý krát už mala pozície lepšie ošetrené, ustála to, napriek mediálnym tlakom kvôli netransparentným nákupom covidových vakcín a iným trápnostiam, čo nemali nikdy vyjsť na povrch. Ďalších 5 rokov je v suchu. (nikdy sa nestalo, že by Europarlament odvolal úradujúcu Komisiu, a teda aj šéfa či šéfku. Na schválenie novej Komisie síce stačí prostá väčšina hlasov Parlamentu, na odvolanie však treba dve tretiny. Istota je istota.)
Len si nemyslite, neprajníci, že by sa pani Ursula zaujímala iba o svoju kariéru – nepochybne jej leží osud únie na srdci! Ale čo narobí, ak ani Super-Mario (Draghiho prezývka, keďže vždy vedel odniekiaľ vyčarovať peniaze, ako kúzelník zajaca z klobúka) jej nevie poradiť lepšie, než pôžičky? A na dekarbonizáciu sa nesiaha, to je posvätné zlaté teľa! Symbol pokroku, a pokrok nezastavíš! Hm, hm, uvažuje. Kde sa stala chyba? Veď západná Európa bola od vojny najbohatší región sveta – to už neplatí? Možno nebol dobrý nápad, vpustiť do únie tých otrhancov z komunistického bloku, ale bralo sa to, že EU tam bude mať príručné montážne dielne a logistické sklady pre Západ, a k nim kopu tých jednoduchých ľudkov na jednoduché práce, konzumentov európskych prebytkov... Celé sa to pobabralo rozpadom Sovietskeho zväzu, dovtedy bol svet jednoduchý! Nič také, ako vojna na Ukrajine, či neposlušnosti nových členských štátov...
A napriek všetkým tým peniazom vrazeným do oslavnej propagandy a hviezdnej budúcnosti zjednotenej Európy (o Švajčiaroch a Nóroch hovorme čo najmenej!), stále sa tu mnohí cítia viac Francúzi, Portugalci, Taliani, a dupľom Poliaci, než Európania! Dokonca nevidno, že by sa to zlepšovalo... čo ešte Briti, to im nemožno odpustiť - za brexit budú pykať na večné časy! Majú sa snáď teraz lepšie? (Možno by sa mali lepšie, keby do terajšej EU ani nevstúpili – toto kedysi odporúčala Margaret Thatcher, ale nenašla pochopenie zo strany kolegov. A tak odišla z funkcie premiérky i z politiky vôbec, 1990. Taká hlúposť, vraví si Ursula, oplatí sa v tomto svete byť principiálny? Ju by z funkcie nedostal nik...)
Napriek všetkému - čo s touto nepodarenou EU? Ursula chcela svoje kráľovstvo, svoj federálny superštát, a konečne by sa s nikým v Európe nemusela deliť o moc. No nepodarilo sa jej predchodcom, a dosť možné, že sa to nepodarí ani jej.
Dovolím si stručný záver. EU objektívne upadá a nič s tým nerobí, ani rok po Draghiho správe. Pričom je zrejmé, že v hre sú milióny pracovných miest, ktoré zaniknú už v najbližších rokoch (najmä v priemysle, ale nielen), hrozí chudoba. Treba uznať, že Draghi pomenoval súčasný stav správne, ale ním navrhnuté riešenia nič neriešia, nanajvýš kupujú čas za cenu rastúcich dlhov. Problém pritom riešenie má. V prvom kole by pomohlo, zrušiť celú emisnú agendu - Green Deal, emisné povolenky, zákaz spaľovacích motorov, atd. Lenže ideológia a politický dogmatizmus nepustia... a v hre je už priveľa záujmových skupín. Dá sa to celé opraviť, alebo radšej zbúrať? Ani medzi euroskeptikmi nepanuje jednota. Mám svoj názor, ale zatiaľ si ho nechám pre seba.
(K problémom EU sa iste vrátim v pokračovaniach. Chceme alebo nie, týka sa nás to.)
The EU 'Elites', Part II: Technocrats Against Democracy :: Gatestone Institute
Evropská komise: Od klimatických cílů neustoupíme! – Konzervativní noviny
