Dúfať, veriť a vedieť sú tri rôzne veci. Dúfanie je bez istoty. Veriaci to majú ľahšie, hoci viem, že aj oni zavše pochybujú.
Môj vzťah k náboženstvu je zložitý, a v nikdy sa nekončiacom vývoji. Ak sa ma spýtate na formality, odpoviem, že som krstený a v tomto duchu vychovávaný, ale do kostola nechodím. Už veľmi dávno. Viera, ak nejakú mám, je v mojom chápaní veľmi intímna a súkromná vec. Protiví sa mi byť členom masy. Je to ako prvomájový sprievod. Ak je Boh všadeprítomný, niet dôvodu, prečo by mal byť v kostole prítomný viac, než kdekoľvek inde. Uznávam, že každému vyhovuje iné. Niekto potrebuje mať pocit, že je súčasťou davu, s ktorým splýva v spoločnom, azda i mystickom vytržení. V poriadku, ani v tomto nie sme všetci rovnakí. Niekto potrebuje byť s vlastnými myšlienkami sám.
Za komunistov bola cirkev a náboženstvo potierané, a ako vysokoškolák som letmo zauvažoval, či nezájsť do kostola z akéhosi vzdoru, ako to robili mnohí, ktorým šlo skôr o rebéliu než o vieru. Nešiel som. Azda som cítil to, čo mi rozum preložil do ľudského jazyka neskôr: že v zápase komunistov s cirkvou išlo o vojnu dvoch ideológií, viac než o zápas moci so slobodou.
Pritom sa nechcem dotknúť kresťanských disidentov. Viem, že medzi veriacimi boli nesmierne šľachetní a obetaví ľudia, robiaci z vlastného presvedčenia najlepšie, čo mohli. Dalo by sa menovať, ale hádam netreba. Poznáte ich. A takí sa nájdu v každej dobe, našťastie, a nielen medzi veriacimi.
Tí veriaci nemôžu za to, aká zastaralá a sebareflexie neschopná organizácia ich zastrešuje a spupne si robí nárok na jediné kľúče od brány nebeskej. A nemôžu ani za to, koľkí bývalí komunisti (a koľkí kšeftári, klamári, neverníci i rozkrádači) okázalo sedávajú v katolíckom kostole v prvých radoch a modlia sa hlasnejšie než ostatní. Je to teraz IN.
Ale nechodím ani do luteránskeho kostola, hoci v takom ma krstili. Priveľa tam spievajú, a nie je to hudobný žáner, ktorý by mi veľmi prirástol k srdcu.
Samozrejme, že väčšina hodnôt, ktoré propaguje kresťanské náboženstvo, sú aj mojimi hodnotami, ale nepotrebujem k tomu Nepoškvrnené počatie ani Zmŕtvychvstanie. Ak bol Ježiš normálny človek z mäsa a kostí, zhodou okolností vychovávaný iným než biologickým otcom, a napokon nenávratne zomrel ako každý iný smrteľník, mojím chápaním religiozity to nemôže nijako otriasť. Nepochybne to bol výnimočný a charizmatický človek, a ak jeho učenie po stáročia zavše účelovo prekrúcali i zneužívali, opäť za to on nemôže. Jeho učenie poznáme vlastne len nepriamo, keďže sa zdá, že nijaký jeho vlastný rukopis (ak existoval) sa nezachoval, a cirkev z množstva svedectiev veľmi účelovo vybrala len zopár, ktoré sú nepochybne z druhej-tretej ruky; tie ostatné po stáročia mazala, potierala a zakazovala. A či bol Ježiš syn Boží? Ak áno, všetci sme deti Božie, v rovnako metaforickom zmysle.
Načo cirkev vymyslela diabla a peklo? Prečo zaťažila ľudskú sexualitu bremenom hriechu a viny? V Písme stojí, že sa máme Boha báť a súčasne ho milovať. Prečo asi mám dojem, že cirkvi vždy šlo prednostne o ten strach?
Sexualita je mocná sila, ktorej sa takmer každé náboženstvo obáva. Nie div, že sa ju snaží dostať pod kontrolu, ovládnuť, spútať, urobiť z nej čosi nečisté. Je zákonité, že moderný svet v reakcii na niekdajšie puritánstvo preletel do opačného extrému a urobil si zo sexu modlu. Ani tým by som sa netrápil; každé kyvadlo sa vždy znova vracia do rovnovážnej polohy.
Nemám rád temné obrady, kde sa pojedá Božie telo a pije Božia krv. Nevidím dôvod, prečo by mal manželstvo posväcovať farár. Prečo by mal krstiť či spovedať. Je fajn, ak káže o láske k blížnemu a tolerancii, keď hovorí k veci a skutočnému životu, a nedrísta o umelých teologických konštrukciách, ako je trebárs Svätá Trojica. Keď dáva nádej, i keď je možno iluzórna – niektorým ľuďom to pomáha. No načo je farár, ktorý sa vyhráža zatratením, plameňmi pekelnými či večným zahynutím? (Mimochodom, aj za moje dane?)
O čo je milšie, namiesto slova hriech použiť slovo omyl! Už to by nás posunulo ďalej.
Neviem, čo sa musí stať, aby som sa zasa raz šiel do kostola pozrieť.
