Začnem banálnym konštatovaním: na začatie úspešnej liečby je potrebná pokiaľ možno správna diagnóza. Odkiaľ pramenia naše špecifické domáce problémy, od vlády luzy a kriminálnikov (ktorí by v civilizovaných krajinách sedeli v base, a nie vo vláde či v parlamente), cez hlbokú geopolitickú i všeobecnú dezorientáciu veľkej časti občanov, až po prízemný, ale tým zásadnejší fakt, že bežný našinec si z výplaty kúpi menej, než jeho kolega v hociktorej členskej krajine EU? Všetko, čo tu ešte ako-tak funguje, beží napriek našej vrchnosti, nie vďaka nej. Ale tá vrchnosť nám nespadla z neba, je výsledkom slobodných, viac-menej nezmanipulovaných volieb.
Nemáme tu čas a priestor babrať sa v detailoch, hľadajme podstatné príčiny stavu. Že tu vládli komunisti? To bola pohroma, ale vládli 41 rokov. Ak dobre počítam, od konca onoho režimu uplynulo už 36 ďalších rokov, a my sa posledných najmenej 15, možno 20 rokov neposúvame nikam - príčina bude hlbšia, dávnejšia a zásadnejšia. Také Pobaltské štáty začínali z horšej štartovacej čiary než my (boli priamo začlenení do Sovietskeho zväzu), oslobodili sa neskôr, a predsa im dnes už vidíme len na chrbát; utekajú nám. (sú oni takí múdri, či my takí hlúpi? Lebo fikcia, že celý svet nám krivdí a nedopraje, už vyprchala a ako útecha nestačí).
Na chvíľku odbočím, pre jedno prirovnanie. Mnohé krajiny tzv. tretieho sveta, napríklad značná časť afrických krajín, Latinská Amerika, juh či juhovýchod Ázie, oblasti Pacifiku, boli po stáročia kolóniami európskych mocností (Španielsko, Portugalsko, Francúzsko, a samozrejme Veľká Británia). Ľavica v tom má jasno: zlí a chamtiví, skazení Európania po stáročia tieto "zotročené" krajiny využívali, ako zdroje surovín a lacnej pracovnej sily (takže v rámci pokánia by po zvyšok dejín mal zlý biely vykorisťovateľ týmto krajinám platiť nejaké odškodnenia, ale to len na okraj).
Toto ale nie je celá pravda. Iste, princíp silnejšieho psa fungoval v dejinách vždy, a motívy skoro každého dejinného diania boli obvykle zištné a mocenské (prípadne náboženské, to sa však nevylučuje). Koloniálne mocnosti (britské asi najviac) do svojich kolónií - často krajín na úrovni európskej doby kamennej - prinášali aj svoju civilizáciu a kultúru, svoj systém a pravidlá hry. Vyspelejšie, než boli tie domáce. Povedzme v krajinách, kde predtým kmene medzi sebou ustavične bojovali a neraz sa navzájom konzumovali (doslovne), začali platiť európske pravidlá hry, aj keď - na úrovni primeranej okolnostiam a záujmom. Lenže keď sa koloniálny systém v 20.storočí definitívne rozpadol, a kolonizátori odišli (či boli vyhnaní domácimi rebelmi, revolucionármi, osloboditeľmi...), vo väčšine bývalých kolónií prišli na to, že bežný obyvateľ si príliš nepomohol. Pretože domáci si nevedeli svoju krajinu spravovať sami, nemali potrebné know-how ani tradíciu. Výsledkom boli a sú boje miestnych mafií a diktátorov o moc, nekončiace občianske či náboženské vojny so sprievodnými efektmi ako hladomor či epidémie. Ak aj niekde formálne funguje demokracia, domáci netušia, podľa čoho voliť, a prenechávajú moc diktátorom či rovno zločincom.
Nie je vám to čímsi povedomé? Štát zvaný dnes Slovenská republika, sa tvári ako vyspelá demokracia, má riadne volený parlament, vládu, a stal sa i členom EU či NATO. Pri tom všetkom, od svojho vzniku pri rozpade Československej federácie, akoby táto krajina stále dokazovala sebe i svetu, že domáci si nevedia vládnuť, nevedia si sami svoju krajinu spravovať. A jednou z podstatných príčin tohto smutného stavu je, že nemáme skúsenosť a tradíciu, nikdy sme nemali vlastné kráľovstvo, za uplynulé tisícročie bolo toto územie stále regiónom či kolóniou nejakej inej, väčšej moci. Podivnou hrou dejín sme dnes síce bývalá kolónia, len nie kdesi za morom, ale rovno na európskom kontinente.
Po stáročia boli "Horné Uhry" (maď. "Felvidék") len riedko osídleným územím na severe kráľovstva, kde slovanskými dialektmi hovoriaci domáci obrábali svoje políčka (popri plnení si poddanských povinností na panskom), či pásli kravy a ovce na horských lúkach. Hradní páni sa medzi sebou rozprávali obvykle po maďarsky (na severe kde-tu poľsky), mešťania zasa po nemecky, učení vzdelanci latinsky. Netreba si nič predstierať - okrem pár sídiel z čias Veľkej Moravy, väčšinu miest na dnešnom slovenskom území založili Nemci - tí prichádzali vo viacerých vlnách, napríklad po tom, aby osídlili oblasti vyľudnené po Mongolskom vpáde v 13. storočí, neskôr napr. po epidémiách. Nemci (hlavne z Bavorska a Saska) mali vyspelejšie technológie, napríklad v oblasti ťažby nerastov spod zeme a ich spracovania, ale trebárs i v remeslách. Nie div, že najviac osídlili a kultivovali banské regióny na strednom a čiastočne východnom Slovensku (dnes môžeme len žasnúť trebárs nad komplikovaným systémom baní a banských diel v oblasti Štiavnice, kde v 18.storočí tamojšia Banská akadémia udávala trendy vo vyššom technickom školstve i ďaleko za hranicami monarchie; to všetko však bolo najmä dielom nemeckých kolonistov a iných cudzincov). Na Spiši zase prekvitali remeslá a biznis. Zasa Nemci.. Že v takom Prešporku, dnešnej Bratislave, ste "niečo ako slovenčinu" počuli prakticky len od murárov na stavbách, prípadne od nižšieho služobníctva, asi neprekvapí - Bratislava pred rozpadom monarchie slovenským mestom iste nebola, stala sa ním dohodou Prahy s veľmocami. Ale aj ďalej na východ boli elity zväčša inej, neslovanskej národnosti. Ak ste našli drobnú slovanskú či slovenskú šľachtu (zemania), čo bývali inak solídne vzdelaní ľudia, väčšinou to boli evanjelici. Kým ovečky v košiari prostého ľudu bývali najmä katolícke, a dôstojný pán im už vysvetlil, že "tí druhí sú od diabla", takže sa slovenský poddaný i neskôr postfeudálny "ľud" nevedel stotožniť ani s vlastnými elitami.
Rozpadom monarchie toto územie prišlo o svojho koloniálneho pána, nemecky či maďarsky hovoriace elity odišli alebo boli odídené, ich miesto prevzali českí dôstojníci, úradníci, učitelia... Z pohľadu ľudákov bolo vo vtedajšej Prvej republike Slovensko len českou kolóniou, ale tento pohľad mal od pravdy ďaleko - našinci mali skôr postavenie adoptívnych mladších bratov, ktorých bolo treba v mnohom učiť a vychovávať (beriem, že nič nie je dokonalé).
K povahe nesvojprávnych oviec patrí, že si hľadajú pastierov, čo ich povedú - kľudne takých, čo ich budú nielen dojiť a strihať, ale zavše ich aj zoderú z kože, či nejakú časť stáda obetujú. Správnej ovci stačí vedieť, že ak sa votrie do priazne pastiera, bude mať drobné výhody a privilégiá, akých sa iným ovciam nedostáva. Na revanš sa takéto vyvolené ovce postarajú, aby tie nevyvolené bez reptania poslúchali (aj ich teší možnosť ostatné ovce šikanovať).
Ale, nechajme metafory. Fakty vravia jasne: počas druhej svetovej sme sa vcelku ochotne a bez odporu stali kolóniou Hitlerovej Tretej ríše. A kľudne sme nechali obetovať jednu špecifickú skupinu vlastných občanov (povinne označkovaných žltou hviezdou), hoci sme sa tým pripravili aj o vzdelaných ľudí, teda opäť aj o elity. Hlavne, že si vykonávatelia mohli rozkradnúť majetok týchto obetí...
SNP bol skoro zázrak. V tejto krajine s postfeudálnou poddanskou mentalitou, ktorej sme sa dostatočne nezbavili dodnes. V národe nevýbojných ľudí, ktorí sa ochotne podriadili hocikomu, kto ich nechal nejako prežiť. SNP bolo vlastne anomáliou, akciou aktívnej a odvážnej menšiny, v čase, keď už bolo zrejmé, že aktuálny koloniálny pán smeruje k porážke. I tak dobre, že bolo. Aj keď sa mnohí mali za Slovákštátu dobre, a dodnes tú nostalgiu preberajú ich potomkovia (koľko námestí či ulíc po Slovensku je pomenovaných po Hlinkovi, ak už nie Tisovi? A koľko po povstaleckých veliteľoch, ako bol Viest a Golian? Kto z nich má koľko pamätníkov?).
Zásluhy za SNP si zväčša privlastnili noví koloniálni páni, vlastne ich domáci kolaboranti. Lebo dejiny opäť nejde oklamať: stádo ostalo, len pastieri sa vymenili. Na viac než štyri desaťročia sme sa stali ruskou (teda, sovietskou) kolóniou, a budovali komunistický raj na Zemi. V spoločnom štáte s Čechmi sme sa z tejto slepej ulice dostali až medzi poslednými, v časoch, keď boli vtedajší koloniálni páni v Moskve natoľko oslabení iniciatívou veľkého amerického prezidenta Reagana, že v záplave vlastných problémov už nevládali držať pod kontrolou svoj systém kolónií v stredovýchodnej Európe. Aspoň jedna využitá šanca; v dnešnej situácii už by ruskí vojaci zo Slovenska neodišli... (dnešní kolaboranti by ich tu radi videli znova).
Po Novembri sa ukázalo, že svoju slobodu nezvládame. Pohrobkovia ľudákov kričali, že sme zostali českou kolóniou. A nový Vodca, vpašovaný medzi nepripravených revolucionárov komunistickými tajnými (a demokraticky zvolený! znova a znova...) tiež chcel hrať na vlastnom smetisku, len s federálnym krytím. Oboje naraz nešlo, a tak nám naša demokraticky zvolená vrchnosť rozdelila Československo. Nech si to tu teda menežujeme ako vieme. Slovensko, suchozemská kolónia, čo sa nikdy nenaučila spravovať si veci verejné sama. Vidíme.
Mečiar a jeho gangsterská banda sa tejto krajiny zmocnili ako koristi, ktorú treba vyrabovať, ovládnuť a ťažiť z nej, kým sa dá. To už neboli cudzí koloniálni páni, to si samotné ovce zvolili pastiera a spasiteľa, v nekonečne naivnej viere, že taký sa o svoje stádo postará. A volili znova a znova. Za 32 rokov samostatnej Slovenskej republiky sme tu mali dokopy len 4 riadne zvolené vlády, ktorých šéfom nebol buď tento mafiánsky kápo, alebo jeho najlepší žiak prekonávajúci učiteľa. A z nich len prvá ("Dzurinda I") dovládla do konca volebného obdobia, a bola zvolená i druhý raz vďaka viere občanov, že s týmito a len s týmito sa dostaneme do EU (a NATO), a že tam nás už čaká západný blahobyt na večné časy (čo bola naivná ilúzia, ale vďaka nej sme sa dostali z pozície čiernej diery Európy - kam sa po rokoch úspešne vraciame). Vláda "Radičová" vznikla len náhodnou a nepravdepodobnou zhodou okolností, keď boli rôzne mafiánske a ľudácke klany natoľko rozhádané, že sa viacerí z nich nedostali do parlamentu. Ale dejiny rýchlo korigujú náhodné výstrelky, aj také úlety, ako bol pochabý Matovičov pokus. Dnes máme konečne vládu, ktorá najlepšie odráža, akí naozaj väčšinovo sme, čo chceme a čo nechceme. (A nemohúcu opozíciu bez lídra, ktorú si len s krajným vypätím fantázie dokážem predstaviť, že by to tu hypoteticky mala riadiť. Tých pár rozumných ľudí, čo by vedeli, nenazbiera dosť podpory. To radšej trináste dôchodky...)
Preháňam? A v čom? Je tu zúfalý nedostatok osobností; ak nejaké od slovenskej samostatnosti vyrástli, pravdepodobne sa dávno odsťahovali do menej zaostalých končín sveta; veď odtiaľto aspoň sto rokov najschopnejší ľudia priebežne utekajú. Taký odliv vzdelaných ľudí, ale aj ľudí bez povahy ovčieho stáda, sa nedá dopĺňať a nahrádzať. Nie takým tempom, ako miznú preč. Zostávajú starí, chorí, blbí - nuž a rôzni smoliari, ktorým súkromné záväzky nedovoľujú odísť. Pár vzdelaných a slušných ľudí sa tu dokáže uživiť aj inak a lepšie, nepotrebujú ísť do bahniska politiky. A ešte tu žije zopár nepolepšiteľných idealistov. (Až budeme znovu kolóniou, ich budú noví kolonizátori zatvárať a likvidovať ako prvých, ak tu zostanú.) Nuž, ako inak by to tu malo vyzerať, než vyzerá?
Vždy sme boli závistliví rovnostári - jasné, že kto vytŕčal zo stáda, bol tak dlho zatĺkaný, až pochopil, že jeho miesto je inde - nie v krajine, kde sa úspech neodpúšťa a kde sa dobre smie mať len od Boha daná vrchnosť (aj vtedy, ak sme si ju zvolili - to azda nebola vôľa Božia?). Sme zúfalo zaostalí - nech vás nemýli, že ľudia vedia narábať so smartfónmi, PC, šoférovať či používať navigáciu. To všetko sa hravo naučia aj ľudia v afrických postkoloniálnych krajoch, veriaci trebárs, že tancom okolo ohňa privolajú dážď.
Na našej mentalite uviaznutej vo feudalizme to nič nemení, stále sme väčšinovo potomkovia poddaných, lokajov či paholkov, stádo oviec. A zvlášť najväčšia cirkev sa usilovne stačí, aby sme sa mentálne z tohto stavu ani nedostali. To nie je a nemá byť útok na vieru, ktorá je osobnou vecou každého; to je obžaloba toxickej organizácie, ktorá po stáročia udržuje prostý ľud v otupenej poddanskej nevedomosti a strachu, a keďže tým pomáha i svetskej moci, je zo štátneho rozpočtu štedro odmeňovaná - o nejakej odluke nech sa vám ani nesníva.
A tak sme ako sme, krotké ovečky, ktoré by sa cudzej moci ani nebránili. Lebo ľud si neomylne zvolil: radšej byť otrokom, než nebyť. Než vôbec riskovať nebytie. Akoby nám nejaký otrokár priam chýbal. (Neviem, čo sa stalo s potomkami partizánov zo SNP, ale buď vymreli, alebo dávno opustili tento Bohom opustený kút sveta.) A keď si raz budú tunajšie územie deliť trebárs Putin s Orbánom, alebo hoci s Číňanmi, len si povieme: prežili sme iné, prežijeme aj toto; vždy nejako bude...
Naozaj nemáme na viac? Rád by som sa mýlil, ale v tejto chvíli (a už pár desaťročí) si myslím, že nie. V úvode som čosi vravel o diagnóze a liečbe; myslím si však, že na liečbu nedozrel čas. Ešte sme nepadli dosť hlboko.
