Vo voľbách v roku 2020 ešte v ľuďoch doznieval šok z vraždy novinára a jeho snúbenice. Vznikli podozrenia ohľadom ľudí blízkych vládnej moci. Formálne vládol Pelle, ale fakticky to stále bola Ficova vláda. I prostejší ľudia získali dojem, že niečo je tu celkom zle, že štát sa vymkol spod kontroly - a chceli to inak. Až tak inak, že sa nechali vyhecovať „bojovníkom proti mafii“ Igorom. Ďalej si to môže interpretovať kto chce ako chce, asi to nebol bohvieaký nápad (bez ohľadu na covid, ktorý zamiešal karty), keď si následne toľkí povedali „keď takto, potom radšej hoci aj Fico...“. Otázka do pléna je, či si musíme vyskúšať všetky možné zlé voľby, kým sa (možno raz) dopracujeme k nejakej dobrej voľbe. Rozumnej. Ani nevieme, či nám bude dopriaty potrebný čas.
Máme november 2025. To znamená, že do ďalších parlamentných volieb zostávajú ešte skoro dva roky. Ak sa tie voľby budú konať (a podarí sa zabrániť prípadným pokusom o manipuláciu), podľa súčasných prieskumov by v nich zvíťazilo Progresívne Slovensko; okrem neho by sa do parlamentu dostali ešte tri, možno štyri strany dnešnej opozície (vrátane mimoparlamentnej) ale aj nejakí nádejní parťáci dnešnej koalície. Isteže sa za dva roky môže všeličo zmeniť, mení sa celý svet, naši východní susedia sa štvrtý rok zúfalo bránia ruskej agresii. Nevieme, ako budú rozdané karty na jeseň 2027.
Skúšam si klásť otázky (súkromne, ale týkajú sa väčšiny z nás, tak sa o ne pokúsim podeliť). Štát je možno „nutné zlo“ (lebo ako jednotlivci by sme sa napríklad ťažko bránili voči bezpečnostným hrozbám zvonka i znútra, lebo zákon má platiť pre všetkých a má byť vymáhaný, a niektoré diela (napr. diaľnice, mosty,...) si vyžadujú organizovanú súčinnosť mnohých ľudí. A tiež, lebo ani najslabší a zraniteľní by nemali hladovať pod mostom. Atd.). Ak teda máme štát, aký ho chceme mať? Aký ho chcem ja?
Napríklad: chcem sa dožiť ďalších konsolidovaných konsolidácií, až kým mi neostanú celkom prázdne vrecká a exekúcie na krku? Chcem vlaky zadarmo, alebo radšej bezpečné? (13. dôchodok mi ešte nehrozí, ale keby aj, rád by som ho oželel – nechcem žiť s pocitom, že som dnešným mladým prežieral budúcnosť). Chcem, aby odtiaľto schopní a vzdelaní ľudia prestali utekať? Teda - bez toho, že by niekomu zišlo na um zasa stavať ostnaté ploty, nech tu každý musí povinne ostať? Chcem, aby ma v nemocnici mal kto liečiť, ošetriť či operovať bez toho, aby som musel predať auto či záhradu (teda som to zdravotné poistenie neplatil celý život zbytočne)?
Áno, v tomto máme asi viacerí jasno. A kto trošku pochodil svet, pochopí, akí sme zúfalo nevzdelaní – to sa fakt nezmôžeme na lepšie školy? Bez kvalitných inžinierov či prírodovedcov (ale so všeobecným rozhľadom!) tu bude najvyššou potrebnou kvalifikáciou schopnosť obsluhovať vysokozdvižný vozík, niekde vo veľkosklade... teda, kým ho nenahradí nejaká plne automatizovaná verzia. Potom čo? A to sa bavíme o "základni", o prežití. Absolventi spoločenských vied, ak nezoženú miesto v štátnej správe, budú fakt už len klientami Úradu práce. Sú špecifické profesie – napr. lekárov a zdravotný personál bude treba stále, len nie je jasné, či ich bude z čoho zaplatiť. A lieky - teda väčšina z nich - tiež nerastú na stromoch. A takisto: nik vám nepríde opraviť vodovod či natiahnuť v dome elektrinu len za milé poďakovanie.
Viem, čo nechcem. Nechcem, aby sa usilovným, pracovitým a snaživým ľuďom bralo, aby bolo z čoho rozdávať menej schopným, lenivším, ľahostajnejším – rozdávanie (sociálna sieť) má ostať vyhradená pre tých, ktorí sú na ňu naozaj odkázaní, pretože im zdravotný stav, vek čo iné okolnosti jednoducho neumožňujú, aby sa sami živili (prípadne živia aj zopár detí). Na to ale netreba ani také dane, ani toľko byrokracie.
(To je slabina demokracie, ktorú vystihol klasik: „Ak pracovitému človeku vezmete 500 eur a rozdáte piatim lenivcom po 100 eur, stratíte jedného voliča, ale získate piatich. Najväčšia pyramídová hra v dejinách, nazýva sa socializmus.“ Chceme to?)
Nechcem, aby sme boli ruská gubernia. Pretože som to už v mladosti zažil – a dnes by to bolo nepochybne tvrdšie, než v 70-tych či 80-tych rokoch, kedy stačilo držať hubu a krok.
Nechcem, aby tu niekto zakazoval potraty i umelé oplodnenie, ani aby tu vládli vyšinutí jedinci, ktorí vraj počúvajú vnuknutia Ducha Svätého. Ale takisto nechcem, aby si deti mohli podľa momentálnej nálady a rozpoloženia nechať zmeniť pohlavie, kľudne i chirurgicky, a to dokonca bez súhlasu rodičov. Nemám problém s úradným, právne platným sobášom osôb rovnakého pohlavie, ale nie som presvedčený, že je pre dieťa ideálnym riešením, ak si ho adoptuje takýto pár. (Iste zložitá téma, na mnoho ďalších debát.)
Verím poctivej a nezmanipulovanej vede, kde je vždy pochybnosť a žiadne poznanie nie je konečné. Ale mám silnú nedôveru k akejkoľvek (údajne) vedeckej štúdii, vypracovanej na politický pokyn. Mimochodom, neexistuje nijaký 110%-ný vedecký konsenzus, dokonca ani 99%-ný. Ani v neporovnateľne jednoduchších veciach, než je napríklad zložitá pozemská klíma. Existuje len politickou palicou vymlátený konsenzus (vedcov platí zväčša štát - odtiaľ bol len krok k myšlienke, že štát bude požadovať istý druh výstupov a poznatkov, a komu z meraní či matematických modelov vyjde niečo iné, má mlčať - inak nedostane peniaze či rovno príde o prácu).
Diskusiu o tom, či sú emisie oxidu uhličitého reálne nejakou hrozbou (do nejasne vzdialenej budúcnosti, lebo všetky doterajšie predpovede katastrof do toho či onoho roku zlyhali) si necháme na inokedy. Aj so štipkou zdravého rozumu je nám ale jasné, že atmosféra je globálna, a ak my v EU znížime emisie na nulu (za cenu, že budeme mrznúť v nevykúrených bytoch, jesť spracované červy a chodiť peši či na bicykli), nebude to na „klímu“ mať nijaký pozorovateľný účinok. Hospodárstvo a samotnú civilizáciu Európy to však zničí spoľahlivo. EU sama neustúpi, kým ju k tomu členské štáty nedotlačia – kde bude v tomto ťažkom zápase stáť Slovensko? Bude „zachraňovať planétu“ (aká veľkohubá fráza...), alebo pomáhať vlastným občanom žiť normálny a plnohodnotný život?
Ako písal Michael Crichton už pred 35 rokmi: „Nie planéta je v ohrození. Planéta tu bola dávno pred nami, a určite nás prežije. My ľudia sme v ohrození.“
Síce nemusíme z EU vystupovať (v tejto chvíli by nám to nepomohlo) , ale: rád by som videl na Slovensku vládu, ktorá nebude v poslušnom predklone prijímať každý nezmysel z Bruselu, ale bude tvrdo obhajovať záujmy vlastných občanov (a čo, za trest nám nepošlú ďalšie eurofondy? Veď nie sme schopní čerpať ani tie, ktoré máme za istých podmienok schválené. Súčasná vláda by ich aj tak rozkradla. Budúca za ne možno postaví prales veterných elektrární – chceme to, ak máme jadro? Zlacní nám to snáď elektrinu? A necháme si sprzniť krajinu? Bude to síce drahé, ale aspoň neekologické (trošku to preriedi miestne vtáctvo i populáciu netopierov).
Netúžim po tom, aby nám sem navozili imigrantov z nekompatibilných civilizácií, ktorí sa neprišli prispôsobiť, ale obrátiť Európu na svoj obraz. Zatiaľ máme možnosť platiť EU výpalné za každého neprijatého imigranta, vo výške 20 tisíc eur. Je to nehoráznosť a nik na to celé politikom nedal mandát, ale pokladám to za menej zlú voľbu, než útoky rôznych atentátnikov či hroziace presadenie práva šaríje. Mimochodom: za kritiku imigračnej politiky či samotných imigrantov (jedno, či oprávnenú kritiku) chce EU prostredníctvom členských štátov zatvárať bežných občanov – akákoľvek spochybňujúca poznámka na adresu prisťahovalcov je definovaná ako „nenávistný prejav“, i na sociálnych sieťach, a ako taká má byť trestným činom. Všelikde už je, napr. v Británii. Chcete to? Lebo ja nie.
Vládu „múdrych centrálnych plánovačov“ sme my starší ešte zažili. Navrávali si, že spoločnosť bude fungovať najlepšie, ak ju bude skupina na to povolaných riadiť, kontrolovať, ovládať všetky jej aspekty (hlavne nič nenechať na prirodzený vývoj!). Nechcem si to zopakovať, ale niektorí politici by to radi skúšali znova a znova, pretože si navrávajú, že myšlienka je dobrá, len ju nik správne nezrealizoval. A že práve oni to dokážu. Guľové...
Kapitalizmus je úspešný, pretože sa nesnaží ľudí meniť či prevychovávať (čo je večná posadnutosť ľavice). Pravičiar chápe, že hybnou silou pokroku je podnikateľov egoizmus, vedomie, že pracuje sám na seba, podnikateľova snaha zarobiť a mať zisk. Jeho motivácia inovovať, vylepšovať, ponúkať nové produkty či služby. A snaha o zisk je úplne v poriadku, pokiaľ sa človek k zisku dopracuje poctivou prácou a nie trebárs okrádaním iných; o tom je ale právny štát (u nás nikdy poriadne nefungoval – aj zato sme tam, kde sme). Naopak, z podnikania majú osoh aj iní – napríklad zato, že úspešný podnikateľ rozširuje firmu a vytvára nové pracovné miesta. (A platí dane, plní štátnu kasu!) Všetci sme od prírody viac alebo menej sebeckí – očividne to bola evolučná výhoda, v rámci prirodzeného výberu. Prírodu neoklameme, a seba tiež klamať nemusíme.
(Ale mimochodom: podľa okolností vieme byť aj nesebeckí, solidárni altruisti, aj toto máme v génoch – naši predkovia za stotisíc rokov zistili, že v rôznych situáciách sú odkázaní jeden na druhého a vzájomnú pomoc, pretože dakedy si jednotlivec sám neporadí. Ak dnes pomôžem ja tebe, snáď nabudúce pomôžeš ty mne... a ak nie, ostatní v komunite to o tebe budú vedieť, a časom ti už nik nepomôže.)
Takže toto napríklad ja chcem. Mať štát, ktorý nedusí a neničí malých a stredných podnikateľov, pretože na nich stojí fungujúca ekonomika všetkých vyspelých a súčasne slobodných krajín sveta. Čiže malý, úsporný a efektívny štát, s nízkymi daňami a malým prerozdeľovaním. Presný opak toho, čo máme dnes, a čo bude chcieť aj akákoľvek ľavicová vláda.
Dá sa z toho vyskladať nejaké záverečné ponaučenie? Určite tu nebudem dávať tipy, ktoré konkrétne strany voliť a ktoré nevoliť (za tie dva roky sa ešte udeje vecí...). Len pripomeniem: voľby (a vôbec demokracia) majú zmysel, ak majú ľudia informácie. Ak s nimi vedia narábať. Ak rozmýšľajú (myslenie je námaha!). Ak vedia informácie filtrovať a zahodiť lži či zavádzanie. Svet je dnes zložitý a je ťažké sa v ňom vyznať. Je to ale dôvod, ani sa nepokúsiť?
Ukončím túto úvahu jednou spomienkou. Vo vtedajšom Československu sa v júni 1992 konali parlamentné voľby; na Slovensku ich vyhral Vladimír Mečiar. I priemerne informovanému človeku (ako ja, v tých rokoch) bolo jasné, že nevyhnutným dôsledkom bude rozpad republiky; v Česku a na Slovensku sa dostali k moci naprosto nekompatibilné politické sily (úprimne – neviem si predstaviť, s kým by bol Mečiar kompatibilný). Kaď som sa však ohľadom volieb pýtal susedov, niektorých známych, azda i náhodných okoloidúcich, často som počul výrok: „Chcem, aby zostalo Československo jeden spoločný štát, a preto som volil Mečiara!“ Od úžasu mi spadla sánka, myšlienkové pochody niektorých ľudí asi nedokážem chápať... (ostatok poznáme, politici rozdelili republiku, na hulváta a bez referenda, a z nejakých záhadných dôvodov už po desaťročia odchádzajú najmä mladí študovať či rovno pracovať do Česka, bez úmyslu vrátiť sa. Z Česka k nám za tie roky prišiel málokto – neviem, či sa generál Lorenc počíta...). Sme ale dnes múdrejší, napríklad pri volebnej urne?
Naše rozhodnutia majú dôsledky. Ktoré sa v mnohých prípadoch dajú predvídať. Nik nie je povinný sa akokoľvek zaujímať o politiku, dokonca ani ísť k voľbám. Voliť neinformovane, to je možno lepšie nevoliť vôbec. Ale, to sa zatiaľ môže každý rozhodnúť sám.
Súvisiace články:
