Byt bez dverí
Byt nemal dvere.
To som si všimol ako prvé.
Neboli rozbité, ani nezmizli.
Jednoducho tam nikdy neboli.
Hladká biela stena stála tam, kde by mal byť vchod, akoby sa svet rozhodol, že každý, kto má byť vo vnútri, už tam je – a každý ostatný, no… ten nezáleží.
V chodbe som stál dlho. Len tak.
Počúval som.
Z vnútra sa potichu ozývala hudba, akoby sa topila v hučaní neónu. Jemný ženský hlas – krehký, naliehavý, zlomený – dookola opakoval:
„I really want to stay at your house.“
Znova a znova.
Ako priznanie, ktoré niekto omylom nechal na slučke.
Tá pesnička – myslím, že od Rosy Walton.
Znie ako rozchod uprostred horúčky, kde ti srdce tiká v jednotkách a nulách.
Chodba bola príliš teplá. Pulz sa mi spomalil.
Natiahol som ruku a dotkol sa steny, kde mali byť dvere – a v tej chvíli ma pustila dnu.
Vnútri to voňalo ako po daždi a prepálených čipoch.
Na CRT obrazovke blikal zamrznutý obraz dievčaťa stojaceho v daždi. Jej tvár bola rozmazaná, akoby sa hýbala mimo času. Vyzerala ako niekto, koho som kedysi miloval. Alebo ako niekto, kto miloval mňa – v nejakej staršej verzii softvéru.
Po kuchynskej linke kráčala čierna mačka. Oči jej svietili modro, chvost sa jej rozvetvoval ako optické vlákna. Mňaukla raz – a sadla si ako sudca, ktorý už pozná rozsudok.
Nábytok žiaden. Len futón a starý kazetový prehrávač točiaci prázdnotu. Vedľa postele stála šálka s vychladnutou kávou. Na okraji otlačok rúžu. Miestnosť pôsobila ako pauznutá. Alebo opustená pred piatimi minútami.
Zdvihol som šálku a pootočil ju v rukách.
Obrazovka na chvíľu blikla.
Systémové oznámenie.
Len záblesk. A potom nič.
Preklikal som sa cez menu do systémových súborov.
Hlboko zakopaný tam bol jeden bez názvu, naposledy upravený pred tromi hodinami.
Otvoril som ho.
Čierna obrazovka. Biele písmo.
Len tri slová:
„fuck you gently“
A zmizlo to.
Žiadna možnosť načítať znova. Žiadny log. Žiadna stopa.
Sadol som si na futón a premýšľal, či sme sa pohádali.
Či som odišiel ja.
Alebo či som bol ten, čo zostal pridlho po tom, čo ho niekto požiadal, aby odišiel – jemne.
Okolo 2:17 nadránom prišla.
Nie cez dvere – neboli tam.
Objavila sa pri okne, ako rozbitý snímok vo videu, čo na sekundu preblikne a zmizne.
Mikina o tri čísla väčšia. Vlasy vlhké. Vyzerala ako niekto, o kom sa mi ešte stále sníva.
„Zostal si,“ povedala ticho.
„Zostal?“
Prikývla. „Väčšina odíde, kým sa pieseň zopakuje.“
Znova sa spustila.
„I really want to stay at your house.“
Sadla si ku mne. Jej prítomnosť bola ako spomienka, ktorú systém zabudol vymazať.
„Napísala si tú správu?“ spýtal som sa.
„Akú správu?“
„Tú na obrazovke. Písalo tam... ‚fuck you gently.‘“
Ticho sa zasmiala. Smutne, ale úprimne. „To neznie ako niečo, čo by som povedala. Ale úplne ako niečo, čo by som si pomyslela.“
„Bolo to pre mňa?“
„Myslím, že správy už takto nefungujú“ povedala.
Vonku blikalo mesto – napoly kód, napoly sen.
Vnútri sme ležali v tichu, pod modrým svetlom zastaveného sveta.
Bez dverí. Bez úniku.
Len ozvena lásky
napísaná v jemnej vulgarite
a stratená v prázdnote.
