Hrad stále čaká
Opúšťam Bratislavu, prechádzam Apollo mostom a Bratislavský hrad je stále tam — neomylne rozpoznateľný, ako tiché uistenie, že tam bude aj neskôr, trpezlivo čakať na môj návrat.
Pozrel som naň cez zarosené okno autobusu, kým sa slovenská krajina pomaly rozplývala ako blednúci sen. Hrad nemával, nežmurkal, neprehovoril ani nevzdychol. Prosto bol. V svete, kde takmer nič nezostáva na svojom mieste, ma to čudne upokojovalo.
Autobus sa rozvibroval smerom k Prahe — mestu, ktoré už neznamenalo len seba. Odkedy tam prišla ona — ľahká ako hmla, smiech ako veterné zvončeky — Praha prestala byť Prahou a stala sa kulisou niečoho iného. Jemným prepisom reality. Zvláštnym predrôtovaním môjho vnútorného sveta.
Zadriemal som niekde pri Brne. V tom priestore medzi snom a bdením sa mi prisnil úzky chodbičkový priestor v autobuse, o ktorom som predtým nevedel. Svetlá slabli a poblikávali, z neviditeľného rádia znela tichá džezová melódia — asi nejaký starý Thelonious Monk. Kráčal som tou chodbou a míňal dvere k miestnostiam, do ktorých som nikdy nenastúpil. V jednej izbe chlapec písal niečo prstom do zahmleného okna. V inej sedela dievčina so skríženými nohami a počúvala mušľu pritisnutú k uchu. Pozrela na mňa a povedala: „Funguje to iba vtedy, keď niekoho správne postrádaš.“
Snažil som sa odpovedať, ale z úst mi vyšiel len dym.
Keď som sa zobudil, autobus stál. Nie v Prahe. Niekde, čo som nespoznával — aspoň nie úplne. Tabuľa na zastávke niesla názov „Laterov“, ale také mesto v cestovnom poriadku neexistovalo. Vonku bola obloha rovnako došeda modrinová ako moje spomienky na november.
Okolo prešiel vodič, pohmkával si tú istú džezovú melódiu zo sna. Zodvihol ku mne čiapku a povedal: „Čaká medzi zastávkami.“
Nespýtal som sa, koho tým myslí. Len som vstal a vystúpil na čudne tichú zastávku. Vietor niesol vôňu kávy a prachu. Na lavičke boli vyryté iniciály, ktoré som si matne pamätal, že som ich tam kedysi vyryl. Za mnou kráčala mačka — jedno oko zelené, druhé žlté.
„Si priskoro,“ povedala mačka.
Neodpovedal som. Nepýtaš sa hovoriacej mačky, keď si na polceste medzi miestami.
Napokon sa autobus znova rozvibroval, jeho zvuk prerezal hmlu, ktorá obklopovala moment. Nastúpil som potichu späť, a keď som si sadol na svoje miesto, uvedomil som si, že pražské veže sa už rysujú na horizonte.
Keď sme dorazili do Prahy, obloha bola jemne broskyňová a ulice pulzovali tou zvláštnou večernou energiou — niekde medzi nádejou a vyčerpaním.
Čakala ma pri termináli Florenc, dych jej stúpal do chladného vzduchu, v rukách držala dva poháre kávy.
„Vyzeráš, akoby si videl ducha,“ povedala.
„Možno len verziu seba samého,“ odpovedal som.
Usmiala sa a podala mi pohár. „Tak si to zvládol.“
„Hej,“ povedal som a napil sa kávy. „A hrad stále čaká.“
Nespýtala sa, čo tým myslím. Len si vzala moju ruku, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete, a spoločne sme sa vydali do mesta, ktoré pôsobilo ako niečo nové, čo sa práve učí, ako byť známe.
