„Ľudia, čo sa vznášajú“
V poslednom čase sa zdá, že všetci sa vznášajú.
Ich životy sú ako héliové balóny priviazané o neviditeľné zápästia – vznášajú sa nad strechami, nad očakávaniami, nadomnou.
Včera v noci som videl fotku Mareka a Lucie na nejakej streche v Prahe. Smiali sa. Osvietení teplými svetielkami, poháre v rukách, tváre žiariace tým druhom slobody, ktorý vonia ako leto a znie ako basy v správnom tempe.
Medzitým som bol pri treťom energeťáku, pod žiarivkami, čo bzučali ako lacná simulácia.
To je tá vec s nočnými smenami: rozmazávajú kontúry všetkého ostatného.
Strácaš pojem o časových pásmach. Spánok sa stáva suvenírom z minulého života.
Žmurkneš a je 1:44. Žmurkneš znova a je 7:06 – a zmeškal si jej hovor.
Je v Manile. Moja frajerka. Sme do seba, aspoň si to myslíme. Stále sa pýtame, ako vyzerá nebo na druhej strane sveta. To sa asi ešte počíta, nie?
Niekedy rozmýšľam, či tá vzdialenosť nie je len metafora.
Inokedy googlim výšku najbližšieho mrakodrapu.
(Veľa ich na Slovensku nie je. Asi našťastie.)
Raz som to napísal do skupinového chatu. O tých mrakodrapoch.
„Asi mi ostane panelák 😂“
Odpísal len jeden. Smiešny smajlík. Ako skalpel.
Myslím, že sa zo mňa stáva ten kamarát. Duch na hostine. Ten, ktorého kedysi volávali.
Neobviňujem ich. Nie naozaj.
Oni sa vznášajú. Ja robím.
Oni postujú fotky z bazéna. Ja odpočítavam prestupy na Hauptbahnhof.
Oni pijú gin pod ružovou oblohou. Ja riešim, či káva o druhej ráno je ešte večera, alebo už raňajky.
Kedysi som veci cítil ostro.
Teraz... väčšinou len únavu.
V japončine je slovo – tsundoku – pre knihy, ktoré kúpiš, ale nikdy neprečítaš.
Mám pocit, že to robím s emóciami. Zhromažďujem ich. Neotváram.
V poslednom čase veľa chodím. Slúchadlá v ušiach, kapucňa na hlave. Nejdem nikam konkrétne. Len… udržiavam pohyb.
Možno sa aj ja vznášam.
Len bližšie pri zemi ako ostatní.
Raz, keď som šiel domov z vlakovej stanice, pozrel som sa hore a prisahal, že sa mi mesiac vysmieva.
Ako keby vedel, aký malý sa cítim. Ako sa pomaly mením na vedľajšiu postavu v príbehoch všetkých ostatných.
Ale tu je vec, ktorú ti nikto nepovie:
Aj keď máš už dosť, aj keď napíšeš do Googlu „najbližší mrakodrap“ len tak napolovicu zo srandy – aj tak sa ráno zobudíš.
Umyješ si zuby. Napíšeš jej „dobré ráno“.
Objavíš sa.
A niekde hlboko v tebe dúfaš, že niekde tam vonku je ešte niekto, kto je o druhej ráno hore,
pozerá do popraskaného displeja,
a premýšľa, či sa aj iní cítia tak mimo oslavy, na ktorú ich nikto nepozval.
