Bolo toho na mňa priveľa naraz — bordové obdĺžniky naskladané ako tajné dvere, každý z nich kľúč k nejakej paralelnej verzii reality. Počítal som ich, stratil som sa v počte a potom počítal znova. Viac, než som mal priateľov, viac, než som mal tvárí, ktoré som vedel pomenovať.
Na chvíľu sa mi zatočila hlava, akoby sa pod dlažbou letiska jemne nakláňala zem. Možno to nebola len skupina cestujúcich smerujúcich na ten istý let, ale fragmenty jednej osoby roztrúsené do viacerých tiel, palubné lístky ako súradnice, čísla letov ako súhvezdia.
Myslel som na to, aké zvláštne je, že môžeme nosiť svoju identitu v niečom tak malom a obdĺžnikovom, a pritom zostať cudzincami pre tých, čo stoja vedľa nás. Pasy vyzerali všetky rovnako — a možno to bolo na tom to najosamelejšie.
Hromada pasov sa mi stále točila v hlave dlho po tom, čo som si pripol bezpečnostný pás. Množili sa za mojimi viečkami ako karty zamiešané neviditeľným krupiérom, všetky s rovnakým erbom, rovnakou farbou. Viac, než som mal priateľov, viac, než som mal hlasov, na ktoré si pamätám.
Vo výške letu bolo vzduchu menej, ako zvyčajne, akoby moje pľúca len polovične prijímali akt dýchania. Ospravedlnil som sa a zamieril do úzkej lietadlovej toalety.
Zrkadlo vo vnútri nebolo milosrdné. Ostré svetlo, kovové okraje, žiadny priestor na ilúzie. Zíval som na vlastnú tvár, bledú a neznámu, akoby aj ona bola len ďalšou fotografiou do pasu — jeden obdĺžnik medzi mnohými, jedna identita plávajúca v stohu, ktorý mohol rovnako dobre patriť niekomu inému.
Priložil som prsty na zrkadlo, očakávajúc vlnku, posun, nejaký znak, že závrat, ktorý som niesol od letiska, je viac než len nízky tlak v kabíne. Ale nič nepovolilo. Odraz zostal pevný, cudzinec hľadel na mňa unavenými očami.
Na chvíľu som sa zamyslel, či som nenastúpil na nesprávny let — alebo či sme to neurobili všetci.
Zrkadlo nežmurklo zároveň so mnou.
Najprv som si myslel, že je to len blikanie fluorescenčnej žiarovky, trik zastaraného vzduchu a recyklovaného svetla. Ale potom sa môj odraz mierne naklonil naľavo, pomaly, úmyselne, akoby testoval tajomstvo. Môj vlastný krk stuhol — vôbec som sa nepohol.
Tvár v skle sa na mňa pozerala tak, ako sa pozerajú cudzinci, keď vás rozpoznajú, ale vy si ich nemôžete vybaviť. Poloúsmev sa šklbal na jej perách, nie na mojich. Jej oči niesli ten istý závrat, ktorý som cítil od pasov — akoby presne vedela, koľko mojich verzií sa rozptýlilo po tomto lete, po tomto nebi.
Zašepkal som: „Kto si?“
A ústa v zrkadle zašepkali späť, dokonale ticho: „Nie ty.“
Zaklopanie zatriaslo dverami za mnou. Niekoho čakajúceho. Takmer som sa otočil, takmer nechal moment rozbiť. Ale keď som sa znovu pozrel do skla, môj odraz zmizol. Len stiesnená toaleta sa na mňa pozerala, prázdna, akoby som vôbec nevstúpil.
Nepamätal som si, že som odomkol dvere, a predsa som sa ocitol na uličke, kráčajúci späť k sedadlu s nohami, ktoré sa mi zdali nepripojené.
Keď som sa posadil, lietadlo sa zdalo tichšie než predtým. Motory stále tlačili vzduch do pravidelnej vibrácie, ale cestujúci — moji spolucestujúci — vyzerali zamrznutí v akejsi pozastavenej animácii.
Na mojom stolíku ležal úhľadný stoh pasov. Nielen moje, nielen skupiny, ktorú som videl na letisku, ale desiatky — možno stovky. Ich obaly sa rozprestierali ako vejár identických bordových koží, každý s rovnakým erbom, rovnakou anonymnou autoritou.
Zadržal som dych. Nepriniesol som ich. Nedotkol som sa ich. A predsa tu boli, akoby na mňa čakali.
Zodvihol som jeden. Vo vnútri bola moja tvár. Nie raz, ale na každej stránke — rôzne pózy, rôzne výrazy, rôzne životné situácie. Dieťa s mojimi očami. Muž starší, než som teraz ja. Verzia mňa unavená, iná spokojná, a jedna bez zreničiek, len bledé prázdno pozerajúce von.
Svetlá v kabíne stmavli a cestujúci sa jemne pohli, ako spiaci v polosne. Pozrel som sa dole. Stolík bol pochovaný v stúpajúcom prílivu pasov, strany sa otvárali v jemnej, nepokojnej búrke. Každý obsahoval moju tvár — dieťa, cudzinec, starec, silueta s prázdnymi očami. Čím viac som sa snažil ich zavrieť, tým viac sa množili, až vzduch okolo mňa bol preplnený, hustý verziami mňa, ktoré som nikdy nestretol.
Bol som obklopený sám sebou, taký závratný a nespočetný ako tie pasy na letisku, nesený nočnou oblohou smerom k miestu, ktoré mohlo byť domovom, alebo nemuselo byť vôbec.
