Saturn je bližšie, než sa zdá
Pred dvoma rokmi som sotva opúšťal posteľ.
Izba bola malá, no nekonečná nesprávnymi smermi. Čas visel zo stropného ventilátora ako pavučina. Ležal som tam a počítal sekundy medzi myšlienkami, snažiac sa ich prežiť.
18. september 2023.
Pamätám si presnú textúru toho dňa.
Mokrá dlažba. Nástupište vlakovej stanice za súmraku. Niečo vo mne ticho kričalo. Nie v panike — nie. V rezignácii. Nenapísal som list na rozlúčku. Len som si pomyslel: možno je čas. Neskočil som. Len som tam stál, dutý až do kostí, unavený z toho byť nažive s malým „ž“.
Išiel som domov.
Vtedy mi to pripadalo ako zlyhanie.
Ale dnes si myslím, že to bolo prvé „áno“, ktoré som po rokoch povedal životu.
O pár mesiacov neskôr — február 2024 — som znova začal pracovať. Obchod v Trnave. Šesťdesiattisíc ľudí a dosť pouličných lámp na to, aby sa človek v noci cítil bezpečne. Nebolo to čarovné. Bola to len hybnosť. A to stačilo.
Potom prišiel október.
Moja sestra zomrela.
Bez fanfár. Bez divadelného záveru. Len... prestala ma potrebovať. Po pohrebe som sedel v kuchyni a držal jej zubnú kefku. Stále voňala po mentole a liekoch.
Mala tridsaťtri. Ja som zostal sám.
Znova. Ale tentoraz inak.
O šesť týždňov neskôr — 18. november 2024 — som ju stretol.
Filipínka s očami, ktoré kládli dobré otázky. Bola na návšteve u brata v Trnave. Dali sme si kávu v podniku, kde svetlá blikali a hrnčeky boli popraskané.
Pôsobilo to správne. Nie ohňostroj. Nie osud. Len tiché klik. Ako keď sa odomknú dvere izby, o ktorej si si myslel, že je navždy zamknutá.
Žije v Prahe.
A tak teraz cestujem vlakmi. Víkendy mi začínajú o polnoci a končia v jej náručí. Kráčam po uliciach Prahy, akoby mi patrili. Už sa nebojím električiek. Ani davov.
Šesť mesiacov od mojej prvej návštevy — teraz radím turistom. Ukazujem im, ako funguje metro.
Stále ma prekvapuje, že mesto, z ktorého sa mi na prvýkrát zatočila hlava, sa dnes pýta mňa, kade sa dostať domov.
A potom prišiel 18. máj 2025 — moje narodeniny.
Tridsiate ôsme.
Ona to zorganizovala. Balóny. Torta. Jej kamaráti, ktorých som takmer nepoznal, no smiali sa, akoby ma už dávno mali radi.
Moja prvá narodeninová oslava. V živote.
Stále som si vravel: toto nie je skutočné.
Ako keby som predsa len zomrel na tom nástupišti a toto bol posmrtný život, ktorý mi náhodou vyšiel.
Ale pobozkala ma na líce a povedala:
„Všetko najlepšie, zlato.“
Na jej perách som cítil polevu z torty. A pomyslel som si — možno toto je dosť skutočné.
Hovorím tomu pokrok.
Z toho, že som nechcel existovať, až po to, že žiadam vesmír o dupľu.
Praha už nie je veľké mesto.
Len ďalšie miesto, kde som sa naučil dýchať.
Len ďalšia kapitola.
Možno sa nabudúce presťahujem na Saturn.
Alebo niekam ešte čudnejšie — ako pokoj.
Alebo stálosť.
Alebo domov.
