Začalo sa to telefonátom, ktorý mi nepatril.
Práve som si sadol do kresla, stále s vonkajším svetom na pleciach — to sivé pražské popoludnie, tichý bzukot elektrických drôtov, neurčitý pocit, že sa má stať niečo nepomenované, ale pravdepodobne nestane.
Salón voňal jemne acetónom a zeleným čajom.
Za mnou stáli dve ženy a rozprávali po vietnamsky — ich hlasy rýchle a melodické, ako niečo tesne mimo dosahu. Zachytil som svoj odraz v zrkadle — mierne skreslený, akoby som už vstúpil do inej verzie toho dňa.
Potom zazvonil telefón.
Jedna z nich zdvihla. Jej tvár sa takmer okamžite zmenila — najprv zmätok, potom obavy. Niečo povedala, odmlčala sa, potom sa na mňa pozrela cez zrkadlo.
„Hovoríte po anglicky?" spýtala sa.
„Áno," povedal som. „Niekedy až priveľa."
Podala mi telefón, akoby podávala niečo krehké.
Z prístroja sa vylial učiteľkin hlas — pokojný, ale naliehavý.
„Haló? Volám, pretože vašu dcéru nevidíme na online hodine. Znovu chýba."
Na pol sekundy som zaváhal. Nie preto, že by som nerozumel — ale niečo na tej vete bolo na nesprávnom mieste. Ako riadok z iného príbehu, ktorý sa omylom dostal do tohto.
Preložil som to aj tak.
Počúvali. Prikývli. Jedna sa zamračila, druhá si zakryla ústa — a zrazu —
Zasmiali sa.
Nie zdvorilo. Nie nervózne. Naplno.
Tá s nožnicami sa ku mne naklonila bližšie.
„Ona nemá dcéru," povedala s úsmevom. „Ona slobodná. Bez detí."
Pozrel som sa na druhú ženu. Tá pokrčila plecami, stále sa smejúc, akoby vesmír práve urobil malú administratívnu chybu.
Na telefóne stále čakala učiteľka.
„Takže…?" spýtala sa.
Odkašľal som si.
„Hm… myslím, že ste volali na zlé číslo," povedal som. „Žiadnu dcéru tu nemajú."
Pauza.
Potom: „Ah."
Ten druh „Ah", ktorý potichu vymaže celú jednu realitu.
Keď som vrátil telefón, niečo sa posunulo. Nie dramaticky. Len dosť.
Ako keby niekto posunul stoličku o pár centimetrov doľava.
Začala mi strihať vlasy.
„Vy nám pomohli," povedala. „Ďakujeme."
„Nie je zač," povedal som. „Myslím, že som práve vyriešil záhadu."
Usmievala sa, ale neodpovedala hneď. Jej prsty boli presné, takmer opatrné spôsobom, ktorý nebol celkom len o účese.
Po chvíli sa spýtala:
„Máte deti?"
„Nie."
„Manželku?"
„Nie."
Prikývla, akoby odškrtávala neviditeľné políčka.
„Priateľku?"
„Niekedy," povedal som.
Zasmiala sa potichu. Bez ďalších otázok.
„Niekedy je nebezpečné," povedala.
Chvíľu sme mlčali. Nožnice vydávali tichý, rytmický zvuk — ako keby niekto strihal čas na zvládnuteľné kúsky.
Keď bolo hotovo, vstal som, o niečo ľahší.
Zaplatil som, ešte raz poďakoval.
Keď som sa chystal odísť, obzrel som sa.
Ona sa už pozerala na mňa.
A usmievala sa.
Nie tým štandardným úsmevom pre zákazníkov. Nie tým, ktorý uzatvára transakcie a nastavuje svet do pôvodnej polohy.
Tento zostal o zlomok sekundy dlhšie.
Akoby nemal kam ísť.
Vonku bol vzduch chladnejší ako predtým. Za mnou prešla električka a zazvonila, ako tiché potvrdenie, že svet — napriek všetkému — pokračuje presne tak, ako má. Šiel som ďalej. Ale nie celkom rovnakým smerom ako predtým.
