Ak chceme poraziť nášho politického súpera, tak by sme mali o ňom vedieť nielen jeho nedostatky a na tie verejnosť upozorňovať (bežná politická stratégia); ale mali by sme byť schopní identifikovať a oceniť, alebo aspoň rešpektovať aj jeho prednosti.
Či už je to pracovná disciplína u Roberta Fica, kreativita u Igora Matoviča, vytrvalosť u Mikuláša Dzurindu, alebo charizma u Vladimíra Mečiara. Je to paradox, keďže v slovenskej politickej histórii najnedôveryhodnejší a asi aj najnenávidenejší slovenskí politici, boli zároveň jedni z mála politikov, ktorí boli schopní parlamentné voľby vyhrať (Mečiar 1992, 1994, 1998; Fico 2006, 2010, 2012, 2016, 2023; Matovič 2020), alebo vládu po voľbách aspoň zostaviť a dlhšie obdobie si moc aj udržať (Dzurinda 1998 a 2002).
Nejde však len o rešpekt silných stránok súpera. Ide o hlbšiu analýzu toho, prečo je niekto úspešný napriek tak silnej kritike, odporu a polarizácii. Je mi jasné, prečo namiesto bežnej kritiky súperov zahlcujúcej všetky médiá a mysle občanov, využívania a zneužívania mediálneho priestoru, vplyvu oligarchov a peňazí sponzorov; politici nevolia ťažšiu a sofistikovanejšiu metódu – učiť sa od súperov a byť lepší ako oni. Prvá stratégia je hra na istotu. Druhá je veľmi neistá a podobne ako pri športe - nie každý to vie (talent), alebo chce (disciplína).
Nie každý vie oceniť či už talent, disciplínu alebo iné kvality súpera. A v politike sa to dnes dokonca považuje za slabosť, keď dokážete uznať vlastnú kritiku a naopak kvality súpera. Okrem politikov samotných, majú problém s objektívnou kritikou do vlastných radov a (ne)opodstatnenou kritikou namierenou na politických súperov nielen podporovatelia, resp. voliči; ale aj zástupcovia a zamestnanci médií.
Asi je nielen mojím očakávaním, aby predovšetkým novinárky a novinári boli racionálni, objektívni, nestranní, nezávislí a odhaľujúci pravdu – akokoľvek bolí, alebo sa nám momentálne nehodí. Majú totiž obrovskú moc nielen nastoľovať témy, ale hlavne formovať názory a tým ovplyvňovať vývoj v krajine, vrátane volebných výsledkov. A preto aj pri ich hlavnej činnosti – kritike, by som si prial aspoň snahu o akú-takú objektivitu. Na Slovensku však v mediálnom priestore prebieha skôr názorová polarizácia a éra novinárskeho aktivizmu – viď môj blog Amerikanizácia slovenských médií.
Tá sa mimochodom naplno prejavila aj počas poslednej prezidentskej kampane. Akoby niektoré doteraz seriózne médiá odhodili aj posledné zábrany, nestrannosť, neutralitu a objektívnosť a vybrali si pre svojich čitateľov (resp. na základe svojich čitateľov?) svojho jasného favorita. Je to škoda. Prispievajú tak sami v mene ekonomického prežitia a ziskov k ešte väčšej polarizácii spoločnosti. Paradoxne robia presne to, za čo kritizujú populistických politikov – dávajú svojim čitateľom ani nie tak to, čo ich posúva ďalej a čo je potrebné pre spoločnosť (polemika, pluralita názorov, snaha o objektívnu realitu), ale skôr to, čo chcú ich čitatelia počuť.
Syndróm vyšinutia
V politike Spojených štátoch amerických známy Trump derangement syndrome (vlastný preklad: Trumpov syndróm vyšinutia – jazykovedci a prekladatelia prosím o prípadné iné návrhy) je podľa Wikipédie:
pejoratívny výraz, zvyčajne pre kritiku alebo negatívne reakcie na bývalého prezidenta Spojených štátov Donalda Trumpa, ktoré sú vnímané ako iracionálne a majúce malý ohľad na Trumpove skutočné politiky, alebo kroky podniknuté jeho vládou.
Inými slovami, týmto výrazom napríklad Trumpovi priaznivci naznačujú, že jeho oponenti a kritici majúci tento syndróm, nie sú schopní presne alebo komplexne vnímať a vyhodnocovať realitu, vrátane faktov a objektívnych skutočností. Títo Trumpovi kritici kvôli ich zaslepenosti nie sú schopní objektívne vyhodnotiť jeho pôsobenie a aj objektívne pozitívnu skutočnosť predpojato a automaticky vnímajú ako niečo negatívne.
Typickým príkladom je snaha Donalda Trumpa postaviť, resp. predĺžiť múr na hranici USA s Mexikom, zabezpečiť hranicu a bojovať tak proti nelegálnej migrácii, pašovaniu drog, obchodovaniu s ľuďmi a podobne. Bol a je preto kritikmi označovaný za xenofóba a rasistu. Tí istí kritici však akosi zabudli, že predtým mal podobnú rétoriku a plány napríklad aj Barack Obama (video tu), v roku 2009 Chuck Schumer (aktuálny líder Demokratov v Senáte, video tu) a v roku 1995 dokonca aj Bill Clinton (video tu).
Nehovoriac o tom, že Trumpova migračná politika viedla aj k pozitívnym výsledkom (napríklad tu je porovnanie dát a vývoja dokazujúce výrazný nárast nelegálnej migrácie počas vlády Joe Bidena oproti vláde D. Trumpa – zdrojom článku je americký liberálny denník Washington Post, ktorý Trump podobne ako R. Fico niektoré médiá na Slovensku, považuje za nepriateľské médium).
Trump zatienil aj Busha
Termín Trump derangement syndrome (TDS) pochádza z pôvodného Bush derangement syndrome, ktorý prvýkrát použil Charles Krauthammer - americký politický komentátor, ktorý študoval ekonómiu, politológiu a neskôr aj medicínu so zameraním na psychiatriu. Tú aj chvíľu praktizoval, ale neskôr sa orientoval na kariéru politického komentátora. Tá mu priniesla aj Pulitzerovu cenu (1987) za jeho komentáre pre Washington Post.
Patril skôr medzi konzervatívne publicistické osobnosti, ktoré boli rešpektované aj liberálnejšie ladenými médiami. Krauthammer si všimol reakcie amerických liberálov na Georgea W. Busha a jeho politiku a v roku 2003 prvýkrát použil výraz Bush derangement syndrome, aby opísal „akútny nástup paranoje u inak normálnych ľudí v reakcii na politiky, prezidentský úrad a samotnú existenciu Georgea W. Busha“. Krauthammer napísal článok s miernou iróniou, avšak tento termín použil pre vyjadrenie presvedčenia, že niektorá extrémna kritika Busha je skôr emocionálneho pôvodu, než založená na faktoch alebo logike.
Krauthammer ďalej konštatuje: „Veľmi intenzívne som si uvedomil nebezpečenstvá, pokrytectvo a druh extrémizmu politických extrémov. A to ma veľmi skoro v mojej politickej evolúcii očistilo od akéhokoľvek romantizmu.". Neskôr ešte dodal: „Nenávidel som extrémnu ľavicu a extrémnu pravicu a ocitol som sa niekde uprostred.“
V USA Trump a Bush, u nás Fico a Matovič?
Pán Matovič snáď odpustí, ale to najbližšie na Slovensku je pre jeho aktuálnu intenzitu a aj dlhodobosť skôr „Ficov syndróm vyšinutia“. I. Matovič podobne ako R. Fico sa medzi našimi politikmi pravdepodobne najviac zaoberajú kritikou (predovšetkým mediálnou) voči nim, a preto by si asi najviac zaslúžili tento vlastný politický terminus technicus. Mimochodom, podobný výraz, ktorý sa už ujal je tzv. test Ficom. Ten však skôr kladie dôraz na dvojaký meter a pokrytectvo kritikov R. Fica a jeho strany. Princíp je ale podobný – neschopnosť vnímať objektívnu realitu.
Ak budeš babka voliť Fica, tak už svoje vnúčatá neuvidíš!
Na záver ešte anekdota. Kamarát ma raz zoznámil s jeho spolubývajúcim, ktorého som ja nazval „Ficobijec“. Ficov syndróm sa u neho prejavoval tak výrazne, že svojej babke povedal, že ak bude ešte voliť Fica, tak svojho vnuka už neuvidí. A myslel to naozaj vážne! Preto tá prezývka. Nuž, čo k tomu dodať - aspoň že ju nezamykajú doma v deň volieb!
