Univerzita života v Lidli (1. časť)

Písmo: A- | A+

V manchesterskom Lidli som pracoval v rokoch 2005 až 2009, aby som si mohol finančne dovoliť štúdium na University of Manchester. Táto skúsenosť mi dala rovnako veľa, ako samotné štúdium.

Fyzická sila

Ako dieťa som bol zvyknutý manuálne pracovať. Keďže som každé leto chodil pomáhať na záhradu starým rodičom a spolu sme obrali aj 2 tony sliviek za jedno leto, tak fyzická práca mi nikdy nesmrdela a mal som a mám ju rád. Určite mi nebolo príjemné v lete počas prázdnin stávať ako 13-ročnému na šiestu ránu, aby sme stihli všetko obrať a následne ešte aj doviesť do obchodu k babke pred obedom. Boli to najlepšie slivky v Ružomberku a rozpredali sa vždy ako teplé rožky. Bol to však kvalitne strávený čas s mojím dedkom a navyše som bol na čerstvom vzduchu v záhrade. Vždy sme sa snažili ráno spolu pozitívne naladiť a namotivovať. Dedko začínal každé ráno mixom spoločnej modlitby a motivačnej reči. Pamätám si, že to začínalo takto: Dnes je pekný deň, som rád že žijem. Začiatok dobrý, všetko dobré. Dodnes si to niekedy poviem, keď sa chcem pozitívne ráno alebo hocikedy inokedy naladiť.

Môj dedko – aj keď mnohými nepochopený – bol na jednej strane „stará škola“, ale zároveň bol priekopníkom motivátorstva, osobnej výkonnosti, zodpovednosti a dôrazu na výsledky. Dnes by mal určite nejaký youtube kanál alebo podcast. A keby žil, alebo sa narodil v zahraničí, tak by bral za jeho tvrdý drill a motivačné prednášky stovky eur za hodinu. Mal jedinečný štýl, ktorý nie každému sedel a za socializmu a ešte aj v 90. rokoch už vôbec nie. Jeden z jeho obľúbených výrazov, resp. otázok bolo napríklad: „Kde si sa zas ponevieral?!“ Takto bežne začínal konverzácie! A keď som skončil na klavírnej súťaži druhý, tak sa ma ako prvé spýtal, že prečo som nebol prvý?! Pre lepšiu predstavu, štýlom sa mu trocha podobá Dan Pena (viď video nižšie - odporúčam len pre silné povahy!). Oproti tomuto pánovi však môj dedko žil asketický život. Pil iba čistú vodu alebo čaj, a alkohol iba výnimočne pri rodinných oslavách. Stravoval sa striedmo a aj keď mal prvé auto už v 70. rokoch, tak vždy keď mohol, tak všade chodil pešo.

Na mňa to ale platilo. Z malého usmrkaného chlapca s prirodzeným sklonom k lenivosti a preferovaním zábavy, dokázal vyrobiť za jedno leto namotivovaný, namazaný a výkonný stroj. Jeho pochvalu nedokázalo nič vynahradiť. Pamätám sa, ako ma s hrdosťou pozoroval a povedal mi, že slivky oberám a triedim ako kombajn. Jedinou hmotnou odmenou pre mňa boli hodinky, ktoré mi na konci leta 2001 kúpil.

Táto skúsenosť mi asi najviac pomohla preklenúť ťažšie obdobia štúdia v Anglicku a predovšetkým prvý rok v mojej prvej skutočnej práci – asistent predaja v Lidli v štvrti Rusholme, Manchester.

Bola to jedna z mála predajní v celom Anglicku, ktorá bola súčasťou inej budovy a nie samostatne stojacou predajňou (podobný koncept nájdete napríklad v Bratislave na Kamennom námestí alebo v Košiciach na hl. vlakovej stanici). Navyše bola umiestnená uprostred univerzitného kampusu, takže cca 60 % zákazníkov tvorili študenti a menšie nákupy. Blízko bola najnebezpečnejšia časť Manchestru – Moss Side, takže okrem študentov sme mali aj veľa zlodejov a zažili rôzne incidenty. Ale o tom možno nabudúce.

Lidl Rusholme, Manchester
Lidl Rusholme, Manchester 

Bežný asistent predaja podobne ako v Lidli na Slovensku robí väčšinu činností v predajni: pokladňa, vykladanie tovaru, upratovanie a čistenie, recyklácia odpadu, inventúra, atď. Kvôli nedostatku financií som sa snažil robiť popri univerzite a ďalších mojich aktivitách minimálne 20, niekedy aj 30 hodín týždenne. Pýtal som si robiť vždy 12-ky alebo 10-ky, aby som nemusel chodiť na viackrát do práce a strácať drahocenný čas. Šiel som vždy bez prestávky, aby mi nestrhli za ňu peniaze. Prvé tri roky som si ani raz nekúpil to, čo som nevyhnutne nepotreboval k prežitiu. Žiadny alkohol, žiadne sladkosti, žiadne výlety ani nič podobné. Na presúvanie som používal bicykel. Ten som si teda kúpiť musel. Ojazdený Hercules ma stál 60 libier. Oblečenie som si kúpil len vtedy, keď som ho zodral. Viacerí, ktorí pracovali alebo pracujú nielen v Británii a snažili sa ušetriť každú penny alebo cent, tak asi poznajú tento lifestyle.

Na takomto som 3 roky jazdil
Na takomto som 3 roky jazdil 

Vďaka fyzickej práci a iba nevyhnutnej strave som výrazne schudol. Bol som však zdravý, fit a fyzicky silný. Prácu som bral ako posilňovňu, kde nemusím platiť ja, ale kde platia za moje posilňovanie mne. Pamätám si, že po celodennej šichte, niekedy presedenej za pokladňou, som sa ešte potreboval ísť fyzicky „zničiť“ a zahral som si sám hoci aj o polnoci 30-minútový squash na našom kurte v internáte.

Mentálna sila

Za 4 roky sa tam vystriedalo veľmi veľa vedúcich a zamestnancov. Hlavne tú prvú, Ursulu, budem mať v pamäti navždy, keďže išlo vlastne o moju prvú šéfku/šéfa v živote. Bola tvrdá a nekompromisná - ako dozorkyňa v pracovnom tábore. Malo to ešte o to viac svoje čaro, že bola Nemka. Nemecky vyzerala, s nemeckým prízvukom rozprávala a kričala, a stereotypne ako Nemka aj rozmýšľala. Všetci sme sa jej báli a nikoho si nepúšťala k telu. Ani Nemcov. Tých však zamestnala vždy, keď sa nejaký prihlásil. Na zamestnancov však mala nos. Keď niekto nebol jej „typ“, tak do týždňa nevydržal. Veď pred bránou - obrazne povedané - čakalo vždy ďalších minimálne 10 ďalších záujemcov o prácu. Ten obraz bol však aj skutočný, keďže nám naozaj týždenne chodilo do predajne aj 10 nových životopisov. Prácu som si teda vážil, potreboval a bol som odhodlaný vydržať.

Miestami som mal pocit, že ma nemá rada, že mi dáva tú najhoršiu prácu, že ma iba okrikuje alebo dáva dole. Nakoniec som však pod ňou vydržal a po prvom roku aj začal s ňou ako-tak vychádzať. Keď sme jedného dňa robili nočnú a prerábku predajne, tak si ma Ursula dokonca osobne vyžiadala, keďže tam bola s vybranými zamestnancami aj ona. To bola asi najväčšia pocta pre mňa, aj keď za tú nočnú som nedostal zaplatené nič navyše. Povedal som si, že keď som prežil ju ako šéfku a prvý rok v Lidli, tak už prežijem všetko. Onedlho bola povýšená a prevelená do problematickej predajne – vybudovala si totiž reputáciu, že jej obchody fungujú výborne, majú dobré výsledky a jej zamestnanci sú najlepší.

Anglický Lidl – na nerozoznanie od toho nášho
Anglický Lidl – na nerozoznanie od toho nášho (zdroj: Foto: David Johnson)

Nehovorím to preto, že sa chcem chváliť, ale preto, že mi to povedali o nej a jej výsledkoch vedúci iných predajní. Tí sa doslova o nás bili, keď im niekto vypadol a potrebovali záskok do ich predajne. Raz som bol takto „outsourcovaný“ do inej predajne Lidla na predmestí Manchestru. Oproti našej najvyťaženejšej predajni viac-menej v centre mesta s počtom otvorených pokladní 7 počas najväčších špičiek, táto predajňa mala otvorenú iba jednu a počas špičky maximálne ešte druhú. Bol tam pre mňa až neuveriteľný kľud, ticho a nuda. Celý deň sa vliekol ako slimák a ja som si povedal, že aké som mal šťastie, že tá moja predajňa je taká výnimočná a svojím spôsobom zábavná. Namiesto 3 zamestnancov nás bolo totiž v predajni vždy minimálne 5 a počas špičky aj 8. Takže vždy tam bol niekto, s kým ste si rozumeli.

Anglická šéfka ma cca 2 hodiny pred zatvorením slušne poprosila (aká príjemná zmena!), aby som začal pripravovať predajňu na záverečnú (tzv. close-up). Keďže sme boli v celej predajni len traja, tak to bolo celé na mne. Išiel som teda mojim naučeným „nemeckým“ tempom a keďže som nemusel takmer vôbec odbiehať na pokladňu, tak asi 30 minút pred záverečnou som už nemal čo robiť. V mojej predajni som sa naučil niekoľko trikov a zlepšovákov hlavne od nemeckých vedúcich a kolegov. Navyše to aj dobre vyzeralo, keďže vždy dbali aj na estetiku predajne a prezentáciu výrobkov. Keď som si šiel pýtať ďalšiu prácu, tak šéfka tomu nemohla uveriť a išla to skontrolovať. Potom sme trocha pokecali a spýtal som sa, či tu majú aj nejakých zahraničných zamestnancov. A ona odpovedala, že nie, len „na hovno“ zamestnancov! [So, do you have any foreign staff here? - No, just shit staff!]

Pokračovanie tu.

Skryť Zatvoriť reklamu