Katar som navštívil prvýkrát. Nikdy som predtým nebol v žiadnej arabskej krajine a úprimne ma na tento trip nalákal podcast Tour de Svet, ktorý sa venoval Dohe. Najviac ma oslovilo spojenie tradícií s modernou, ktoré absentuje v mnohých iných navštevovanejších lokalitách, ako sú napríklad Dubaj či Abú Dhabí.
Pred návštevou som mal zmiešané pocity, nevedel som, čo presne očakávať a ako sa čo najlepšie pripraviť. Vo výsledku som však bol nad očakávanie spokojný a kedykoľvek by som sa tu rád vrátil.
Žiadne prehnané prejavy náklonnosti a celkom striktný dress code
Toto bol asi najvýraznejší kultúrny rozdiel. V Katare nie je veľmi tolerované, ak si partneri výrazným spôsobom prejavujú vzájomnú náklonnosť, napríklad objímaním alebo bozkávaním na verejnosti. To môže potenciálne viesť k nepríjemným následkom - finančnej pokute či dokonca väzeniu. Funguje tu akási morálna polícia a aj takéto prejavy náklonnosti na verejnosti by mohli dopadnúť nepekne. Preto sme miestne zvyky radšej rešpektovali.
Je vhodné dodržiavať aj dress code, čo v praxi znamená dlhé nohavice alebo sukňu pod kolená a zahalené ramená. V mešitách treba nosiť aj šatku a na niektoré miesta vás nemusia pustiť, ak ste nevhodne oblečení. Na verejných plážach sú bikiny zakázané, ani muži sa nemôžu kúpať bez trička. Je nevyhnutné navštíviť súkromné pláže, ktoré si účtujú vstup (často viac ako 10€/osoba na deň). My sme navštívili WBB pláž, ktorá patrila medzi tie s lepším pomerom cena/výkon. Pláž bola čistá a dobre vybavená. Samozrejmosťou boli prezliekarne a toalety. V cene vstupu boli aj ležadlá a slnečník.
Keďže je to moslimská krajina, alkohol nie je tolerovaný a dá sa k nemu dostať len v špecializovaných obchodoch či podnikoch, nachádzajúcich sa zväčša v luxusných zahraničných hoteloch.
Nikde som sa necítil tak bezpečne ako tu
V Dohe (Katare) je v podstate nulová kriminalita, ak tu necháte na ulici svoj mobil, zajtra ho nájdete na tom istom mieste. Nekradne sa tu, nie je tu žiadna násilná kriminalita. Na poriadok dohliada relatívne veľké množstvo policajtov alebo iných security zamestnancov. Všade sú kamery. Nie je sa tu čoho báť.
O takmer odcudzených šľapkách
Napriek tomu som "takmer" prepísal miestne štatistiky, keď som navštívil mešitu v Katara cultural village a pred vstupom som si vyzul šľapky. Vo vnútri som bol možno 2 minúty, než som sa prišiel znovu obuť a šľapky tam neboli.Pritom som ich naschvál dával stranou, otočené k stene, aby ich nikto nebral, a zrazu tam neboli. Normálne som nerozumel, ako sa to mohlo stať v krajine s nulovou kriminalitou. Vybehol som von a zbadal som muža, ktorý šiel smerom z mešity na toaletu v šľapkách značne pripomínajúcich moje (pozn. pred modlitbou si veriaci tradične umývajú nohy, na presun na toaletu chodia v gumených šľapkách, ktoré sú zdieľané). Hoci som naňho volal, stihol vojsť do budovy toaliet. Vzápätí ma oslovil zamestnanec mešity, že nie som obutý. Vysvetlil som mu, že by som sa rád obul, ale že mi niekto obuv zobral. Ubezpečoval ma, že si ich niekto iba požičal a žiadal, aby som použil jeho šľapky. Hneď si ich vyzul a dal mi ich, aby som nebol bosý.
Nakoniec sa nedorozumenie vyriešilo, muž sa s mojimi šľapkami vrátil, a keď zistil, že neboli erárne, začal ich ihneď čistiť a ospravedlňovať sa. V každom prípade to bolo celkom zábavné a odvtedy som radšej nosil pevnú obuv. Pre istotu.
Prezamestnanosť a zbytočné povolania
V Katare je extrémne nízka miera nezamestnanosti na úrovni 0,1% až 0,2%, čo v praxi znamená, že takmer každý má nejakú prácu. Na druhej strane to prináša aj nadmernú prezamestnanosť v niektorých oblastiach, ktorú by si v iných viac krajinách len ťažko mohli dovoliť, napr. každá toaleta mala svojho prideleného zamestnanca, ktorý sa staral o čistotu. Na každej stanici metra pracovalo niekoľko ľudí, ktorí asistovali pri nákupe lístkov cez automat, alebo jazdci na koňoch, ktorí vyzerali ako mestskí policajti dohliadajúci na bezpečnosť, boli ustrojení v uniformách, ale v skutočnosti boli len atrakciou pre turistov.
Niektoré pracovné pozície pôsobili komicky až absurdne. V hoteli, kde sme boli ubytovaní, pracovali zamestnanci, ktorí otvárali dvere. Podotýkam, že náš hotel mal automaticky otvárateľné dvere.
V Msheireb downtowne premávala jedna električka po okružnej trase, ktorá zvážala cestujúcich z downtownu na zastávku metra. Túto električku na rozdiel od metra obsluhoval vodič. Na jej bezpečný prejazd dohliadalo navyše na každej križovatke, zastávke či priechode pre chodcov dokopy asi 40 ľudí. Kvôli jednej električke, ktorá krúžila dookola po centre. Električke so šoférom, ktorá premávala zhruba 20 km/h po trati.
V metre sme opakovane stretli revízorov, kontrolujúcich platnosť cestovných lístkov. Na tom by nebolo nič zlé, ak by na každej stanici neboli turnikety, cez ktoré sa nedalo vojsť bez platného cestovného lístka a na ktoré by už tak či tak nedohliadali ďalší pracovníci na staniciach, ktorí sa starali o bezpečnosť. Kontrolovať lístky priamo v súpravách metra, kde sa v podstate nie je možné voziť bez lístka, bolo prinajmenšom zvláštne. Zaujímalo by ma, či majú aj stanovené predpisy/normy, že majú odhaliť určitý počet čiernych pasažierov za mesiac. Musela by to byť nadľudská úloha.
Extrémne pohostinní a milí ľudia (pokiaľ zrovna nešoférujú)
Pred cestou do Kataru som nevedel, čo očakávať. Nikdy predtým som nebol na Strednom východe a nemal som veľké očakávania. Dúfal som, že to nebude ako v Egypte, kde sa ma každý obchodník snažil pozvať k sebe do obchodu, aby som si niečo kúpil. Bolo to úplne naopak, Katarčania boli veľmi milí a ochotní, na trhu sa správali ústretovo a zdvorilo, všade sa dalo platiť kartou a vždy sa dalo dohodnúť bez zbytočného zjednávania. Rovnako aj v obchodoch, kaviarňach či reštauráciách pôsobili veľmi profesionálne a ponúkali prvotriedny servis.
Priateľská povaha miestnych ľudí sa mení len v prípade, že práve šoférujú. Vtedy sa menia na motorizovaných alfasamcov, ktorí si vzájomne nič nedarujú. Sami nedávajú prednosť chodcom a tú si treba doslova vynútiť, inak nikomu ani len nenapadne, že by zastal na priechode. A to po ňom môžete kľudne aj kráčať. Tu som sa aj ja bál chodiť pešo cez niektoré križovatky. Rovnako pred seba nepustia ani autobus, z jednej zastávky MHD sa vodič nevedel pohnúť asi 5 minút. Nikto mu nedal prednosť ani keď autá stáli v kolóne.
Pohyb po Dohe nie je vždy jednoduchý
Historické centrum Dohy a moderný downtown Msheireb boli veľmi pochôdzne, najmä v okolí downtowne bolo vidno, že tu si skutočne dali záležať na udržateľnosti. V ostatných častiach mesta to už bolo s pešou či cyklodopravou podstatne ťažšie. Keď sme išli na Pearl Island pozrieť tzv. Benátsku štvrť, rozhodli sme sa, že pôjdeme pešo. Podľa Google maps to malo byť cca 20 minút, a prečo by sme sa trochu neprešli? Veď tam išiel široký bulvár s cyklotrasou. Akurát cyklotrasa sa stratila za prvým mostom a chodník sa postupne stenčoval až zanikol pri prvom mrakodrape. Následne sme podľa máp mali prejsť cez 8 prúdovú diaľnicu, čo bolo pri sústavnom prívale áut úplne nemožné, a tak sme radšej obišli kruhový objazd naokolo bližšie po tráve… škoda. Pritom celú túto štvrť budovali úplne od nuly, nič tu predtým nebolo, ani ten ostrov - bol umelý. Škoda, že sa nikto na ten development nepozrel z pohľadu chodca. Pritom napr. spomínaná Benátska štvrť patrí k jedným z highlightov modernej tváre Dohy. Ak by sa tu dalo ľahšie dostať, bola by plná turistov. Takto bola poloprázdna a vcelku bez života.
Na celom Pearl Island by mohlo žiť niekoľko desiatok tisíc ľudí, ale nevedie tu ani metro, ani obyčajný chodník pre peších či cyklistov. Mrakodrapy z diaľky pôsobia vskutku veľkolepo. Aj keď sa nachádzate priamo pod nimi, sú to doslova architektonické diela, ale na druhej strane prejsť sa cez tento downtown vlastne nemá zmysel. Nič tam nie je. Doslova žiadna kaviareň, reštaurácia, služba či prevádzka. Len parkoviská a cesta, ani chodníky tam miestami nie sú. Pokiaľ tam zrovna nebývate, akoby ste tam ani len nemali byť, pričom hneď vedľa sú zóny, ktoré doslova cielia na turistov a v konečnom dôsledku sú poloprázdne a pôsobia ako potemkinovská dedina.
Najlepším spôsobom, ako sa pohybovať po Dohe je metrom, ktorým sa dá dostať k väčšine atrakcií. Je to cenovo veľmi výhodné a relatívne rýchle. Metro je moderné (prvé stanice otvorili v roku 2017), súpravy sa pohybujú autonómne a dokonca tu majú aj prvú triedu - s ešte luxusnejším interiérom a oddelenou časťou súpravy výlučne pre členov Gold clubu. To som skutočne inde ešte nevidel. Je to prakticky zbytočné a väčšinou v nej nikto nesedel, pretože je to približne päťnásobne drahšie oproti bežnému lístku.
Na vzdialenejšie lokality, kam metro nezachádza, premávajú lokálne autobusy. Ich odchody sú ale ťažko dohľadateľné a nájsť správny môže byť celkom náročné. Na tieto miesta sa dá celkom lacno prepraviť taxíkom, funguje tu napríklad Uber alebo miestna alternatíva Karwa. Za pár eur sa môžete voziť po celej Dohe.
Čo v Dohe určite navštíviť?
- Souq Waqif: Tradičný trh v historickom centre Dohy, kde sa dá zohnať okrem alkoholu prakticky všetko. Trh je veľmi dobre rozdelený na sekcie, ktoré združujú podobne zamerané obchodíky, napríklad s potravinami, suvenírmi, koreniami, voňavkami, zlatom, ale aj ťavami či sokolmi a podobne. Je tu viacero skvelých reštaurácií ponúkajúcich blízkovýchodnú či arabskú kuchyňu. My sme zašli napríklad do Parisa (perzská kuchyňa), Sama Beirut (libanonská kuchyňa) či Baith Maryam Brothers (arabská kuchyňa).
- Museum of Islamic Art: Najkrajšia moderná stavba v Dohe, ktorá je sama o sebe architektonickým skvostom. Architekt Ieoh Ming Pei sa pri jej tvorbe inšpiroval mnohými islamskými stavbami a každý detail má svoj zmysel. Pritom je to v podstate veľmi jednoduchá stavba, ale postaviť niečo jednoduché a funkčné je skutočné umenie. Samotné múzeum obsahuje mnoho významných artefaktov a umeleckých diel nevyčísliteľnej hodnoty a oplatí sa tu stráviť aspoň dve hodiny.
- Msheireb Museums: Štyri pôvodné zreštaurované domy v inak modernej štvrti Msheireb odhalia, ako tu vyzeral život ešte niekoľko desiatok rokov predtým, než tu objavili ropné ložiská. Každý z domov sa venuje inej téme a návštevou všetkých dostanete kvalitný širší kontext o premene Kataru z chudobnej krajiny na jednu z najbohatších zemí sveta.
- Mina District: V starom prístave v Dohe sa nachádza táto jedinečná štvrť so zachovalou pôvodnou architektúrou s domami natretými pastelovými farbami. Asi najviac "Instagram friendly" lokalita v Dohe. Je tu mnoho kaviarní a reštaurácií a už len samotná prechádzka pomedzi úzke uličky má svoje čaro. Navyše je tu až nepochopiteľne málo turistov.
- Katara Cultural Village & Katara Hills: Celkom podarené spojenie kultúry a komercie v rámci areálu Katara cultural village. Nachádzajú sa tu zlatá mešita, "grécky" amfiteáter, umelecké galérie, pláž s tradičnými drevenými loďami či pôvodné domy a mnoho ďalšieho, a dokopy to pôsobí veľmi harmonicky a vkusne. Západ slnka sa oplatí pozrieť z neďalekého parku.
- Qanat Quartier: Pretože ak ste neboli ešte v Benátkach, tu môžete navštíviť ich katarskú kópiu - štvrť, ktorá je značne inšpirovaná benátskou architektúrou, nachádza sa tu aj replika Rialto bridge a premávajú sa tu ľodky vydávajúce sa za gondoly (sú aj podobne nemiestne drahé, ako tie originálne - 40€ za 20 minút). Celé to pôsobí vcelku bizarne, ale vlastne to má aj svoje čaro. Je tu pár dobrých reštaurácií či kaviarní a za výlet to určite stojí, ak ste v Dohe.
Kde zájsť na výberovú kávu v Dohe?
Netušil som, aká bude kvalita výberovej kávy v Dohe, čítal som o nej celkom zmiešané recenzie. Úprimne, celkom veľa času som strávil hľadaním kaviarní, kde by mali na ponuke specialty coffee, ale jej kvalita bola otázna. O to príjemnejšie prekvapenie bolo, že kvalita bola prvotriedna.
Samozrejme, nie všade, ale v týchto podnikoch som bol mimoriadne spokojný s výsledným produktom. Poradie je podľa mojej subjektívnej preferencie:
- Roastado Roastery and Brew Bar (v Benátskej štvrti na Pearl Island),
- Flat White Specialty Coffee (v DECC štvrti),
- Savant Cafe alebo The Ministry of Coffee (v Msheireb downtowne),
- Stone Specialty Coffee (uprostred ničoho, pri pôvodnom letisku, ak sa radi vozíte 20 minút metrom a potom chodíte kilometer peši po slnku len kvôli výberovej káve ako ja),
- Karak Mqanes (najlepšia voľba v Mina District, kde pripravujú aj tradičný nápoj karak - čaj s mliekom a kardamómom)
Za hranice Dohy
Aj mimo Dohu sa oplatí ísť, najmä na severozápade od mesta. Nachádza sa tu prvá katarská pamiatka zapísaná v zozname UNESCO – pevnosť Al Zubara. Nedávno ju komplexne zrekonštruovali a v jej útrobách sídli múzeum, kde sa dozviete viac o jej bohatej histórii.
Jedinou prírodnou zelenou oázou v Katare je Purple island, okolo ktorého sa rozrástli mangrovové lesy. Zrazu na chvíľu zabudnete, že všade naokolo je len nehostinná púšť. V tejto rezervácii sa spája púšť s morom a zelenou vegetáciou, žijú tu rozmanité ryby, kraby či vtáky. Sledovať ich môžete z vyvýšenej promenády. Nič obdobné inde v Katare nenájdete.
Optimálny čas na návštevu
7 dní bolo tak akurát, aby sme stihli všetko, čo sme si naplánovali a nemuseli sa za tým výraznejšie hnať. V rýchlejšom móde sa to podstatné dá stihnúť aj za 3 dni, ale takto si to môžete skutočne vychutnať. A Dohu som si za ten čas obľúbil.
Ideálne obdobie na návštevu Kataru je medzi novembrom a februárom. My sme mali stabilne slnečno a okolo 30 stupňov cez deň a v noci medzi 20 až 25. V lete je tu hotové peklo a určite sa neoplatí prísť v takej horúčave. Teploty v lete atakujú 45 až 50 stupňov.
Do Dohy by som sa niekedy rád vrátil, dobrý dôvod na to by bol prestupný let s Qatar Airways s dlhším prestupom. Nabudúce by som chcel z arabských krajín navštíviť Omán, ktorý si ako jedna z mála arabských krajín zachoval vo väčšom rozsahu pôvodnú arabskú architektúru.
Ak sa Vám môj článok páčil, kliknite na "Tento článok sa mi páči", alebo ho zdieľajte a zvýšite tým jeho čítanosť. Ďakujem pekne!
